Tkáčske remeslo – výrazný oravský fenomén súčasnosti
Spracovanie ľanu a konope patrilo od najstarších čias medzi najvýznamnejšie činnosti domáckej výroby v celom Oravskom regióne. Jeho hromadné rozšírenie na vidieku zaznamenávame v 18. a 19. storočí, kedy obchod s plátnom a textilom predstavoval jedným z najdôležitejších príjmov obyvateľov hornej Oravy. Začiatkom 18. storočia bola Orava v produkcii domáceho plátna na druhom mieste po Spiši. Oravskí obchodníci rozvážali a so ziskom predávali najskôr domáce plátno nielen po celom Uhorsku, ale aj na Balkán, Krym, do Palestíny, ba až do Egypta.
Tkanie plátna na oravských dedinách vo forme domáckej výroby významne ovplyvnili vyučení profesionálni tkáči, pre ktorých táto práca bola hlavným a nie vedľajším zamestnaním popri poľnohospodárstve. Významným prínosom bolo postupné presúvanie tkáčskej produkcie do neprofesionálnej sféry tkania, určenej pre domácu spotrebu. Tkáči – remeselníci sa zvlášť zaslúžili o rozšírenie činovaťových vzorov, ktoré sa na Orave tkajú dodnes.
V súčasnosti tkáčstvo na Orave zažíva renesanciu. Doposiaľ v celom regióne pretrvalo ručné tkanie prevažne handričkových kobercov, ktorému sa venujú nielen ženy rôznych vekových kategórií, ale aj muži. Ich najväčším producentom je dolnooravská lokalita Malatiná, kde výrobcovia kreatívne reagujú na požiadavky obchodu, pričom nezanedbávajú ani kvalitu výrobkov. Stály záujem o tento tovar s dlhoročnou tradíciou potvrdzujú aj početné objednávky. Tkáčske remeslo na Orave ako mužskú záležitosť reprezentuje Pavol Martáň z Oravského Bieleho Potoka, zvlášť pri prezentácii miestnych ľudových tradícií. To, že tkáčske remeslo bolo kedysi mužskou záležitosťou, dosvedčujú aj slová známej ľudovej piesne:
„Slúžila som u tkáča, nebolo to dávno,
chcela som sa naučiť, ako sa tká plátno.
Jedna nôžka sa vystrie a druhá sa skrčí,
osnova sa roztiahne a člnok sa strčí.“
Tkáčske remeslo dnes vystupuje ako výrazný oravský fenomén, ktorý sa dostáva do popredia záujmu nielen v ľudovej kultúre. Tradičnému tkaniu sa venuje aj Elena Pavolková z Revišného, ktorej špecialitou je činovať, tkaná na 6 nitelniciach. Vychádza z pôvodných tradičných veličianskych vzorov, pričom variabilitu osnovy nevyužíva len pri klasických úžitkových tkaninách, ale tvorí aj výtvarné diela. Najväčšie úspechy dosiahla s gobelínmi, ktoré ľudia obdivujú na výstavách, súťažiach a rôznych podujatiach nielen na Orave a Slovensku, ale vôbec po celom svete. Jej výtvarno–remeselná tvorba má základ v tradičnom ľudovom umení, ktorého hranice prirodzeným spôsobom posúva do výtvarnej roviny. Prirodzený dar fantázie a predstavivosti jej umožňujú vytvárať vlastné návrhy. Jej práce charakterizuje predovšetkým využívanie prírodného materiálu, bravúrna technika a čistota. Jej cieľom je naučiť tomuto remeslu ďalších ľudí, aby zostalo zachované.
Použitá literatúra:
Čaplovičová, Zdenka: Úžitkový a dekoračný ľudový textil. In: Čaplovič, Pavol (Ed.). Veličná. Martin: Osveta, 1972.
PhDr. Elena Beňušová
etnografka OM
etnografia@oravskemuzeum.sk
Galéria:
