Požiar Oravského hradu v roku 1800
História Oravského hradu bola poznačená viacerými nešťastnými udalosťami a jeho múry odolali útokom nepriateľa a vzbúrencom, ťažkej vojenskej technike, ničiacej kamenné opevnenia, ale o úplné zničenie sa postarala jedna nešťastná náhoda, ktorá priniesla akoby symbolické uzatvorenie jednej významnej dejinnej etapy. Po katastrofálnom požiari v roku 1800 už hrad stratil svoju dôležitosť, význam a určité obdobie i využitie. Až do času, keď sa dočkal uznania svojej historickej hodnoty a stal sa opäť zaujímavou a dôležitou súčasťou histórie Slovenska a samotného regiónu Oravy.
O tom, ako došlo k požiaru a čo sa priamo dialo počas neho poskytuje informácie zápisnica z vypočúvania svedkov v rámci vyšetrovania, ktoré nariadil riaditeľ Oravského komposesorátu pár dní po požiari. Vyšetrovaním svedkov boli poverení zástupcovia Oravskej stolice slúžny Juraj Abafi (Abaffy) z Hornej Lehoty a prísažný Matej Koroda z Vyšného Kubína.
Celkovo vypočuli 16 svedkov, medzi ktorými boli hradní hajdúsi, hradný kuchár, panský kominár a jeho brat, panský stolár, obyvatelia Dolnej Lehoty, panský staviteľ a jeho pomocník, kočiš perceptora, ale i vojenský regrút, ktorý bol pri panskom exaktorovi.
Všetci vypočúvaní dostali jednu otázka a podľa svojho najlepšieho svedomia a pod zloženou prísahou mali objasniť: ako a odkiaľ vznikol požiar, akým spôsobom a rýchlosťou sa rozšíril v priestore hradu. Každý jeden svedok vypovedal, že požiar vznikol na streche bytu kontrolóra pri komíne, kde aj väčšina svedkov oheň najskôr spozorovala. Tí, ktorí ho zbadali hneď boli hradní hajdúsi, zdržiavajúci sa v priestore hradu. Práve oni ako prví upozornili krikom na to, že horí hrad a snažili sa nejakým spôsobom oheň hasiť.
Sled nešťastných náhod, alebo povedané dnešnou terminológiou, zanedbanie povinností bezpečnosti a ochrany majetku, znamenal katastrofu. Samotní svedkovia potvrdili, že veľký rebrík, ktorý by dosiahol na strechu, nebol k dispozícii, pretože bol umiestnený v komíne v byte kontrolóra a menší bol krátky. V momente, keď hajdúsi chceli ísť hasiť strechu z priestoru Stredného hradu, zistili, že je vstup do neho zamknutý a kastelán musel bežať pre kľúče. Požiarne nádoby boli pováľané, prázdne a hasičské náradie nemali k dispozícii. Tým stratili drahocenný čas a oheň sa rozšíril už i na strechy Stredného hradu, takže napriek tomu, že liali vodu na strechu prachárne, už sa im nedarilo oheň uhasiť a boli nútení utiecť z priestoru Stredného hradu, pretože padajúci horiaci šindeľ a drevá ich ohrozovali na živote. Oheň sa šíril rýchlo aj vďaka vysušenému šindľu, ktorým boli pokryté strechy Oravského hradu a tiež silnému vetru, rozfukujúcemu iskry po okolitých strechách. Postupne začal horieť i Horný hrad a oheň sa šíril i na strechy Dolného hradu.
Ľudia zachraňovali, čo sa dalo, vynášali nábytok a porcelán. Najdôležitejšou snahou v takejto chvíli sa stalo predovšetkým to, aby zabránili padaniu horiacich častí dreva a striech mimo priestorov hradu dolu do podhradia, čím by došlo k zapáleniu domov v Oravskom Podzámku. Na vonkajšom múre smerom k filagórii strhávali strechy, aby zabránili ďalšej katastrofe.
Oheň ohrozoval i vežu archívu panstva a tiež samotnú hradnú kaplnku. Hajdúsi teda polievali dvere kaplnky a podlahy pod vežou vodou až do rána do 8. hodiny. Na podlahu pritom tiekla roztavená zvonovina z hradnej veže a tam umiestnených zvonov, ktoré sa postupne roztavili. Nedostatok vody, potrebnej na hasenie ohňa, riešili tak, že ju prinášali z potoka.
Jeden zo svedkov opisoval túto katastrofu slovami: „ …hrad bol zahalený do čierneho dymu“. Ako príčinu vzniku požiaru udávala väčšina svedkov to, že v kozube v byte kontrolóra sa v ten deň zváralo prádlo a slúžky urobili väčší oheň ako inokedy. V komíne pod strechou sa nachádzali tri otvory, v ktorých sa mohli hromadiť sadze a tieto sa v osudný deň zapálili práve od tohto ohňa. Taktiež poukazovali na to, že v komíne sa pred požiarom údila slanina.
Počas vyšetrovania boli vypočutí i kominár a jeho brat, ktorí mali čistenie komínov na starosti. Obidvaja vypovedali, že v marci prišli čistiť komín, ale bola tam zavesená slanina na údenie, a tak ho nevyčistili, pretože ju nechceli zašpiniť. Potvrdili existenciu troch otvorov v komíne pod strechou a tiež to, že o nich vedeli. Podľa slov kominára už pred niekoľkými rokmi vznikol požiar v „diere“ v tomto komíne, ale sa ho podarilo hneď uhasiť.
Juraj Diskantiny, panský staviteľ, dával vinu predovšetkým panskému kominárovi a tvrdil, že to mala byť povinnosť kominára, aby informoval o skrytých prieduchoch v komíne, keď ich objaví. Podľa neho tento mladý človek si neplnil dobre svoje povinnosti, pretože komín sotva štyrikrát vymietol a pri výške a šírke takéhoto komína sa nemá narábať so železnými nástrojmi, ale iba s kominárskou metlou, ktorá aj keď sa zamotá v takom prieduchu, ľahko sa zistí, že ide o prieduch slepý a nie prerazený.
Na záver poverení zástupcovia Oravskej stolice vypočuli i kočiša a slúžky, ktorí slúžili priamo u kontrolóra. Všetci zhodne dosvedčili, že slanina sa už v momente požiaru v komíne nenachádzala, pretože ju osobne kočiš zobral pred Veľkou nocou. Slúžky zase tvrdili, že zvárali prádlo, ale neurobili väčší oheň ako inokedy a boli neustále pri ohni v izbe. O vzniknutom ohni sa dozvedeli od svojho pána, panského kontrolóra, ktorý bol von pred bytom a prišiel ich varovať, že horí. On samotný si všimol oheň na streche svojho bytu pri komíne, smerom k Strednému hradu.
Niekoľko dní trvajúci požiar zničil celý hrad. Drevenými trámami oddelené poschodia budov Stredného a Horného hradu sa zrútili a zostali iba holé múry.
Vtedajší riaditeľ Oravského komposesorátu, František Ziči (Zichy), dal ešte v ten istý rok zastrešiť zničený Dolný hrad a opraviť jeho poškodené interiéry. Stredný a Horný hrad však vyžadovali oveľa väčšie finančné náklady, a tak na zasadaní spolumajiteľov predostrel otázku opravy týchto častí hradu. Na valnom zhromaždení Oravského komposesorátu v roku 1801 sa jeho členovia vyjadrili, aby objekty Stredného a Horného hradu zostali nezastrešené a nezvyšovali sa zbytočne náklady. František Ziči argumentoval ale tým, že rozpadávajúce sa múry hradu a padajúce kamene z opevnenia budú ohrozovať obchodnú cestu, vedúcu popod hrad, a tak v konečnom dôsledku bol zastrešený celý komplex hradu.
Spomienkou na túto katastrofu je do súčasnosti kamenná tabuľa nad vstupom do tunela, spájajúceho Druhú a Tretiu bránu, ktorá informuje, že po úplnom vyhorení hradu komplexná oprava bola realizovaná za riaditeľstva pána Františka Zičiho z Vásonkeö v roku 1800.
Autor: Mgr. Iveta Floreková
historička OM
historia@oravskemuzeum.sk
Galéria:
