S príchodom zimných mesiacov sme sa rozhodli našim čitateľom priblížiť odevné súčiastky, ktorých nosenie bolo v tomto čase naozaj potrebné. Drsné podnebie nášho regiónu si vyžadovalo pevné a teplé oblečenie využívané počas väčšej časti roka. Kožušinové odevy sa tak stali súčasťou všedného i sviatočného odevu.
Kožušnícka výroba či už ako remeslo alebo domácka výroba, zastávala na Orave významné miesto. Nemalou mierou k tomu prispel reliéf regiónu, menej vhodné klimatické podmienky pre poľnohospodárstvo, ako aj historické skutočnosti. V priebehu 16. – 17. storočia boli horské a podhorské oblasti osídľované na základe valaského práva, ktoré okrem iných skutočností, malo vplyv na rozšírenie karpatského horského spôsobu chovu oviec, odlišujúceho sa od nížinného. Rozšírený chov oviec ovplyvnil i charakter ľudovej kultúry a výroby. Kožušníctvo patrilo medzi odvetvia zaoberajúce sa ručným zhotovením kožušín zo zvieracích koží a šitím kožušinových odevných súčiastok alebo iných kožušinových predmetov.[1] V neposlednom rade okolité lesy boli príbytkom divej zvery. Na výrobu a spracovanie kožušín nadväzovali ďalšie pracovné činnosti. Rozvíjali sa remeselné odvetvia súvisiace so spracovaním kože, ale aj napr. výroba zvoncov, praciek, opaskov, obuvi, obchodovanie s mliečnymi produktmi a pod.
Kožušnícka výroba na Orave
Kožušiny a koža patrili zrejme k najstarším surovinám, z ktorých sa odev zhotovoval, kým sa človek naučil spracovávať lacnejšie prírodné materiály. Kožušníci šili z dostupných zvieracích kožušín podšívky do zimných kabátov, kožušinové vesty bez rukávov, kožuchy siahajúce po pás, po kolená, mentieky obtiahnuté súknom, zriedkavejšie aj rukavice a prikrývky. Pre zaodetie dedinského obyvateľa používali prevažne ovčie kožušiny, spočiatku v prírodnej farbe. Kožušinové výrobky odzrkadľovali miestne možnosti a požiadavky spotrebiteľov. Výzdobné prvky zodpovedali regionálnym typom i variantom ľudového odevu. Strihy postupom času napodobňovali mestský štýl módy. Väčšina kožušníkov v rámci Oravy pracovala len pre miestny trh.[2]
V podhorských oravských obciach pre označenie kožušníka pretrvávalo pomenovanie kušnier. V okolí Dolného Kubína zase kožušnjer a severovýchodných obciach (Čimhová) garbiar.[3] Obyčajne sa však výroba kožušín spájala so šitím a výzdobou kožušníckych výrobkov u toho istého výrobcu. Teda pomenovanie označuje väčšinou výrobcu i zhotoviteľa (niekedy pri zhotovení kožušinového odevu vypomáhali i členovia rodiny).
S tradíciou spracúvania zvieracích koží sa z pochopiteľných dôvodov najviac stretávame v historických záznamoch obcí v okolí okresu Námestovo. V 18. storočí bol na Orave založený Cech koželuhov a povrazníkov. Surové kože získavali od vykupovačov koží, mäsiarov, a tiež aj zo širokého okolia. Garbiari vyrobenú kožu predávali, napr. na jarmokoch remenárom, ševcom, čižmárom, sedlárom z Oravy, ale i z iných regiónov.[4]
Informácie o rozšírení daného remesla na Orave v minulosti nám prinášajú i práce historikov. Autor Pavel Horváth vo svojom príspevku uvádza, že kožu vyrábali prevažne ševci, či už pre vlastnú potrebu alebo pre potrebu ostatných remeselníkov (čižmárov, remenárov, sedlárov a pod.) Rozsiahly chov dobytka na území vtedajšej stolice umožnil neobyčajný rozvoj ševcovského remesla. V polovici 18. storočia tu podľa archívnych záznamov pracovalo viac ako 80 ševcovských majstrov. Čižmárske remeslo malo svoje strediská najmä v mestečkách a v zemianskych dedinách. Výrobky z kože, ako napr. konské postroje, vyrábali remenári a sedlári, ktorých bolo, na rozdiel od ševcov, menej. Na výrobe a spracovaní kože sa na území oravskej stolice podieľalo okolo 150 remeselníckych dielní. Orava predstavovala v období neskorého feudalizmu jednu z dôležitých oblastí kožiarskej výroby na Slovensku. V Trstenej existoval v 17. storočí cech kožušníkov. Svoj vlastný cech mali i kožušnícki majstri v Tvrdošíne.[5] Roľníctvo bolo primárnym zdrojom obživy, výrobe kožušín sa mohli venovať väčšinou iba ako sezónnej práci. Kožušníci pracovali aj na dedinách. Spracovaním kožušín sa zaoberali ako naturalisti z radov poddaných podomáckym spôsobom.[6] V posledných vývojových obdobiach vedľa seba existovali formy remeselne organizovanej výroby sústredenej v mestečkách a tradičná domácka výroba charakteristická pre dediny. Niektorí z výrobcov absolvovali výučný niekoľkoročný proces v rôznych kožušníckych dielňach až do svojho osamostatnenia sa.[7] Garbiarsku výrobu vytlačila strojová továrenská výroba, ktorá sa začala rozvíjať po druhej svetovej vojne.
Technike výroby kožušín sa v dostupnej regionálnej národopisnej literatúre vo veľkej miere venovala etnografka Oravského múzea Zdenka Čaplovičová, ktorej terénne denníky sa stali zdrojom informácií pre ďalších bádateľov. Terénne výskumy týkajúce sa kožušníctva, garbiarstva na území Oravy, vykonávala v priebehu druhej polovice 20. storočia. V tomto období sledovala priamo v teréne prácu posledných kožušníkov, s ktorými viedla i riadené rozhovory. Výraznou mierou sa zaslúžila aj o rozšírenie zbierkového fondu predmetmi súvisiacimi práve s danou témou. Kožušinové výrobky, zastúpené v zbierkovom fonde Oravského múzea, vzhľadom na trvácnosť materiálu sú rôznorodé a naviac dokumentujúce konkrétne výrobné dielne.
V kožušníckych výrobkoch, akými boli hlavne kožuchy a kožúšky, sa spájala úžitková funkcia s výtvarnou tvorbou. Zákazníci si ich objednávali obyčajne raz za život a dedili sa po viaceré generácie. Spomínané výrobky nadobudli symbolický význam i v obradovom systéme, napr. v rodinných obyčajoch súvisiacich s narodením dieťaťa, alebo ako súčasť mladuchinej výbavy mali spĺňať magickú plodonosnú a prosperitnú funkciu. V kalendárnych obyčajoch ich nachádzame v podobe kostýmov na fašiangových maskách či chlapcoch vinšovníkoch, šíriacich vo vianočnom období po dedinách zvesť o narodení Ježiša Krista.
V zbierkovom fonde Oravského múzea P. O. Hviezdoslava sú zastúpené viaceré druhy kožušinových výrobkov. Ich strihové a dekoračné obmeny predstavujú znaky, ktorými sa od seba odlišujú. Dekor je nositeľom regionálnej odlišnosti, ale i šikovnosti jeho tvorcu. Ak chcel zákazník lacnejší kožušinový výrobok, cena sa odrazila práve na jeho výzdobe. Predovšetkým dlhé kožuchy s dlhým rukávom patrili k vzácnym a nákladným odevným súčiastkam, ktoré vlastnili zámožnejší obyvatelia. Ich nosenie sa obmedzovalo na nedele alebo sviatočné dni v zimnom období.[8] Súčasťou každodenného odevu boli skôr kožúšky bez rukávov. V teplejších dňoch ich muži nosili prevrátené srsťou na vonkajšiu stranu. V zime na ne obliekali súkenné kabanice alebo širice. Kožušinové výrobky nosili ženatí muži a vydaté ženy. U detí a mladých ľudí tieto nákladné položky odevu z pochopiteľných dôvodov rozšírené neboli.
Vzhľadom na namáhavé uchovávania a chránenia kožušín a fakt, že ako súčasť odevu sa používali ešte v druhej polovici 20. storočia až do ich zničenia, nepatria v našom fonde medzi najstaršie zbierky. Žiaľ len ojedinele sa dozvedáme, za akých okolností boli vyrobené, kto je ich výrobcom a kto ich nosil.
Kožušinové výrobky nachádzajúce sa v zbierkovom fonde Oravského múzea P. O. Hviezdoslava sú cenným zdrojom informácií, týkajúcich sa pracovných postupov, strihov, farebnosti, spôsobov výzdoby a pod. Prekvapujú kombináciou vzorov, ale i technickou dokonalosťou. Rôzne dekoračné varianty charakteristické pre určité oravské lokality, bolo možné sledovať až do nedávnej minulosti. Vzhľadom na životnosť tohto druhu materiálu a preukázateľne pribúdajúce poškodenia, je manipulácia s niektorými kusmi náročná a vyžadujúca si pozornosť. Aj to bola jedna z príčin, prečo sme sa rozhodli kožušinové výrobky, nachádzajúce sa v zbierkovom fonde Oravského múzea zdokumentovať a zachovať aj v elektronickej podobe.
V domácom prostredí boli zväčša uložené v truhlici na šatstvo obrátené srsťou von prípadne s uterákom alebo papierom položeným na miestach s výzdobou, neraz aj s balíčkom fajkového tabaku. Jeden až dvakrát do roka ich vyvetrali a presušili na plote. Takto opatrené vydržali ako nové celé roky. Opotrebované sa využívali až do úplného zodratia, kládli sa pod plachtu do postele alebo na pec a na lavice, na ktorých posedávali starší ľudia. Takéto uloženie chránilo kožušinové výrobky pred stvrdnutím a následným popraskaním, ale aj pred moľou šatovou.[9]
Kožušteky
Kožušinové vesty (živôtiky) bez rukávov boli v regióne známe aj pod pomenovaním kožuštek, serdak (goralské obce Podhalia). Podľa počtu ich zastúpenia v zbierkovom fonde môžeme usudzovať, že tento typ kožušinového výrobku bol rozšírený u žien i mužov. V regióne boli niekoľko desaťročí rozšírené typologicky veľmi podobné výrobky rozpoznateľné podľa výrobnej dielne i farebnosti. Najčastejšie siahajú po pás alebo do polovice bokov. Ich nositeľmi boli roľníci, remeselníci i pastieri. V dedinskom prostredí mali mnohostranné využitie.
Strih kožúškov má spoločný základ. Pozostával z chrbtovej časti, dvoch predných dielov, niekedy z goliera stojačika (pri ženských variantoch). Plecné a chrbtové švíky sú umiestnené podľa zaužívanosti konkrétnej výrobnej dielne. Zapínanie sa nachádza v strede prednej časti. Začína tesne pod krkom, v spodnej časti konce kožúška zapínanie presahujú. Súčasťou je obyčajne aj vnútorné vrecko. Bolo zhotovené vodorovným prestrihnutím na boku predného dielu, pri novších výrobkoch z druhej polovice 20. storočia bol predný diel v niektorých prípadoch prestrihnutý šikmo, prípadne vrecko sa nachádzalo na pravom aj na ľavom boku. Lemovanie okrajov je prevedené irchami iných farieb, z ktorých pozostávali aj výzdobné motívy. V prípade ženských kožúškov z goralských obcí Suchá Hora a Hladovka sú prieramky lemované čiernou barančinou. Funkciou lemovania bolo spevnenie okrajov na funkčne exponovaných miestach, napr. v okolí zapínania.
Aspoň jednoduchá dekorácia sa uplatňovala aj na starších typoch (pracovných kožúškoch). Rozdiel medzi ženským a mužským kožúškom je pozorovateľný v jeho dĺžke a šírke. Mužský kožúšok bol dlhší. Ženský zase mierne obopínal trup nositeľky, zvýrazňoval pás a bol kratší. Výzdobu okrem farebnej irchy tvorí v niektorých prípadoch aj výšivka, na ktorej je možné vypozorovať šikovnosť a tvorivosť zhotoviteľa. V prípade kožúškov zo Zázrivej sa výšivka nachádzala na rovnakom mieste, avšak motív sa obmieňal. Výzdoba na kožúškoch z Podhalia sa v malých obmenách typu kvietkov opakovala.
Kožúšky pochádzajúce zo Studenej doliny (Habovka) sú dekorované celoplošným rastlinným vzorom zhotoveným pomocou našívanej farebnej irchy. Z motívov sa najčastejšie uplatňovali malé štylizované kvety, úponky a lístky. Sú situované na chrbtovej časti, predných dieloch, prípadne i v okolí vreciek. Mužské varianty boli na výzdobu skromnejšie. Plecné a chrbtové švíky boli doplnené farebnou výšivkou prípadne prepletaním. Spodné okraje, krčný výstrih a vrecko sú zrejme z praktického hľadiska spevnené, lemované irchou.
Niektoré kožúšky zo Zázrivej sú v spodnej časti chrbta zdobené dvojicou farebných kystiek zhotovených z vlny. Pod kystkami sa nachádzajú visiace strapce najčastejšie z červenej irchy v tvare trojuholníka, ktorých užší koniec je prišitý a širší voľne visí. Irchový trojuholník je ozdobne vykrajovaný. Kožúšky nosili vydaté a staršie ženy cez leto na oplecku a živôtiku.
Kožuchy
Strih kožucha zohľadňoval pohlavie nositeľa, vek a príležitosť nosenia. Napodobňoval mestské odevy. Vzhľadom na ich cenu nepatrili k častým odevom. Kožuchy sa šili na objednávku alebo ich kupovali na jarmokoch. Nositeľmi boli muži i ženy. Majitelia sa o ne starali a zanechávali ako dedičstvo pre potomkov. Ich strih pozostával z 5 – 6 dielov: z dvoch predných, jedného zadného dielu, rukávov a niekedy goliera stojačika.
Opäť môžeme skonštatovať veľmi podobné opakujúce sa typy kožuchov, rozpoznateľné podľa výrobnej dielne. Okraje kožucha, predovšetkým pri podhalianských výrobkoch, lemovala čierna kožušina (barančina), ktorou bol zdobený aj golier. Zapínanie v prednej časti bolo na kožené gombíky a pútka, rovnako zhotovené z kožených pásov. Podobne ako v prípade kožúškov sa vo výzdobe uplatňovalo prekrývanie švov irchou, výšivka, výzdoba irchou, prepletanie a podšívanie farebnými remienkami. Používala sa pestrofarebná vlnená alebo hodvábna výšivka.
Najrozšírenejším druhom výzdoby u kožuchov z hornej Oravy bolo našívanie drobných motívov z farebnej irchy do podoby kvetov a lístkov. Základom irchovej výzdoby sú pásy s rôzne vystrihnutými dierkami a sirmovanie. Druhou skupinou sú väčšie samostatné motívy štylizovaných rastlinných vzorov zhotovených z irchy. Výšivka je zastúpená v podobe abstraktného motívu umiestneného najčastejšie na chrbtovom diele. Zdobenie si na kožu výrobca predkreslil, prípadne naznačil. Jemnosť a kultivovanosť výzdoby svedčia o zručnosti remeselníkovej práce. Móda ovplyvnila i výzor kožušinových výrobkov. Tie súčasné sú zdobené jednoduchšie alebo výzdoba chýba. Vonkajší vzhľad výrobku do veľkej miery závisel od výrobcu, na základe čoho sa v niektorých prípadoch dal určiť.
Kožuchy z dielne v Zázrivej, ktoré sa podobali kožúškom, ale mali dlhý rukáv, nosili v chladnejšom počasí staršie ženy. Cez zimu nosili starší muži kožuchy rukávne (s dlhým rukávom).[10]
Ďalšie kožené a kožušinové predmety vo fonde Oravského múzea
K zastúpeným zbierkový predmetom patria kožušinové čiapky, ktoré boli vyrábané z jahňacích kožiek. Nosili ich hlavne muži. Čiapky mali homoľovitý tvar, pozostávali z dvoch alebo štyroch dielov kožušiny. Rozšírené boli na celom území Slovenska.
Mentieky krátke i dlhé ako kožušinové kabáty boli obtiahnuté súknom (ak je časť pod pásom dlhšia ako nad pásom, ide o dlhú súčiastku). Mentieky nosili zemania a v Žaškove sedliacke ženy.[11]
Výrobky z kože sú v zbierkovom fonde Oravského múzea prezentované predovšetkým obuvou, opaskami a kapsami, ktoré sú zdobené nabíjaním mosadzných plieškov alebo razením pomocou razidiel na koži vytvárajúcich plastický ornament.
Kožušinové výrobky bývali teplé, pevné, pohodlné a vhodné na fyzickú prácu nielen v poľnohospodárstve a pastierstve, ale aj v iných odvetviach, ako napr. v drevorubačstve, furmanstve, povozníctve a pod. Chov oviec a dobytka po druhej svetovej vojne začal značne klesať, čo prinieslo úpadok i v nosení kožušinových odevných súčastí. Odchod obyvateľov Oravy za prácou či obchodom, spôsobili rozšírenie mestských druhov odevu a postupný zánik tradičných foriem odievania.
Uvádzané výrobky síce v teréne ešte nachádzame, no získať podrobnejšie informácie o ich výrobcovi, kúpe či veku je už náročnejšie. Proces spracovania kožušín, technológie i pracovné náradie, poukazujú na spoločné prvky v rámci celoslovenskej kožušníckej výroby. Počet kožušníckych dielní i súvisiaca terminológia dokazujú prepojenosť s valaským osídlením. V období konca 20. a začiatku 21. storočia sa kožušinové výrobky vplyvom modernej doby (ochrana zvierat) považujú za menej vhodné, čím ich popularita a dopyt po nich klesajú. Súčasná kožušnícka výroba početne zastúpená v blízkych poľských obciach reflektuje požiadavky novodobého zákazníka a zabezpečuje i potreby okolitých folklórnych skupín.
Erika Kulášová PhDr.
Etnografka Oravského múzea P. O. Hviezdoslava
______________________________________________________________________________
[1] PALIČKOVÁ – PÁTKOVÁ, Jarmila: Ľudové kožušníctvo na Slovensku. VEDA Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, KSĽK zv. 13, Bratislava 1981, s. 11.
[2] https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/kozusnictvo/
[3] PALIČKOVÁ – PÁTKOVÁ, Jarmila: Ľudové kožušníctvo na Slovensku. VEDA Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, KSĽK zv. 13, Bratislava 1981, s. 29.
[4] HOUDEK, Ivan: Cechovníctvo na Slovensku. Martin 1943, s. 72.
[5] HORVÁTH, Pavel: Remeslo a obchod na Orave v 18. storočí. In. Zborník Oravského múzea 2, Ed. P. Čaplovič. Stredoslovenské vydavateľstvo, Martin 1971, s. 62.
[6] Autor v príspevku uvádza súpis obcí, v ktorých pracovali kožušníci. HORVÁTH, Pavel: Remeslo a obchod na Orave v 18. storočí. In. Zborník Oravského múzea 2, Ed. P. Čaplovič. Stredoslovenské vydavateľstvo, Martin 1971, s. 63.
[7] Vo svojich výskumoch ich uvádza Zdenka Čaplovičová. NS 98/66, Etnografický výskum, pracovný denník obec Habovka. Dokumentácia Oravského múzea. NS 191/70, Ľudový odev v Zázrivej, domáca výroba súkna a kožušín.
[8] PALIČKOVÁ – PÁTKOVÁ, Jarmila: Ľudové kožušníctvo na Slovensku. VEDA Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, KSĽK zv. 13, Bratislava 1981, s. 141.
[9] PALIČKOVÁ – PÁTKOVÁ, Jarmila: Ľudové kožušníctvo na Slovensku. VEDA Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, KSĽK zv. 13, Bratislava 1981, s. 143.
[10] ČAPLOVIČOVÁ, Zdenka: NS 191/70, Ľudový odev v Zázrivej, domáca výroba súkna a kožušín, s. 12.
[11] KAŇOVÁ, Magdaléna – BENŽA, Mojmír: Ľudové kožuchy. Osveta, Neografia Martin 1970, s. 12.
