Ríša húb predstavuje veľmi rozsiahlu skupinu organizmov, bez ktorých by nemohol na Zemi existovať život. Sú dôležitým činiteľom kolobehu živín v prostredí. Na Slovensku zahŕňajú niekoľko desiatok tisíc druhov mikroskopických a niekoľko tisíc druhov makroskopických húb. Sú to prastaré organizmy. Ich výtrusy sa objavili v sedimentoch starého prekambria, teda z čias pred 2,7 miliardami rokov. Ich vývojový pôvod až doteraz nebol presne objasnený. V minulosti sa huby považovali za nezelenú vetvu rastlín. Pri porovnávaní viacerých kritérií sa napokon zaradili do samostatnej ríše húb (Fungi). Problematiku pôvodu húb a ich príbuznosť k rastlinám a živočíchom sa v súčasnej dobe s veľkým rozvojom molekulárnej biológie podarilo vyriešiť. Ukazuje sa, že huby majú napriek značnej morfologickej podobnosti s rastlinami oveľa bližšiu fylogenetickú príbuznosť k živočíchom. Vek najstaršej fosílnej huby sa odhaduje na 40 miliónov rokov. Veľmi starý pôvod majú aj zvyšky fosílnych trúdnikovitých húb (choroše), ktoré sa našli pri ťažbe hnedého uhlia a lignitu. Nepomerne mladšie sú fosílie týchto húb nájdené u nás pri archeologických výskumoch sídlisk z mladšej doby kamennej.
Vďaka mikroskopickým hubám, ktoré tvoria až 80 % z celkového počtu húb na Zemi, a predovšetkým jednobunkovým hubám – kvasinkám, sme spoznali už v dávnej minulosti kvasný chlieb, kyslé mliečne výrobky, víno, pivo a pod. Dnes pokladáme huby vo výžive ľudí za významnú pochutinu, kde sú porovnateľné z hľadiska výživnej hodnoty s ostatnými bežnými potravinami. Veľký význam v nich majú aminokyseliny, pretože mnohé z nich ľudský organizmus nevie syntetizovať a musí ich prijímať z potravy. Z minerálnych látok sú huby bohaté na fosfor a draslík, obsahujú vápnik, železo, mangán, meď, vitamíny B1, B2, PP, C a D. Huby sú len plody väčších organizmov skrytých pod zemou. Tam je telo huby. Často to voláme podhubie, ale je to huba. Keď sú vhodné podmienky, tak rodí – má plody. Keď podmienky nie sú, tak nemusí vyrásť nič. V hubách sa nachádza, aj hubový cukor – trehalóza. Táto látka má tajomnú schopnosť chrániť biologický materiál. Vďaka nej niektoré rastliny aj živočíchy môžu dlhý čas prežiť aj bez prísunu vody. Táto látka sa totiž priam ponúka ako perspektívne ekologické konzervačné činidlo pre potravinárske a farmaceutické výrobky.
Používanie húb je staré ako ľudstvo. Úctyhodnú tradíciu má však aj ich pestovanie, ktoré sa začalo už pred naším letopočtom v Číne. Oveľa mladšia je história priemyselného pestovania húb – siaha do polovice minulého storočia. Historický vývoj a kultúru mnohých národov ovplyvnili aj huby. Niektoré pamiatky svedčia o tomto vplyve už pri rodových a kmeňových spoločenstvách, častejšie sa však stretávame s nimi až v kultúrnych dejinách národov. Stopy po hubách nájdeme v náboženstvách, bájosloví, poverách, ľudových zvykoch, slovesností, predhistorickej slovnej zásobe, v stravovacích návykoch atď.
Národy, ktoré pri pomenovaní „huba“ vychádzajú zo staroslovanského výrazu gaba sú Slováci, Česi, Rusi, Bulhari, Poliaci, Slovinci, Litovci a Maďari. Z uvedených príkladov vyplýva, že vedomosti o možnostiach využitia húb sa v minulosti šírili z kmeňa na kmeň, z národa na národ, a to spolu s ich pomenovaním. Je to aj dôkaz o prastarom využívaní húb. V spojení s hubami sa u starých Slovákov ojedinele stretneme so zmienkou o mágii či čarovaní. Dosť časté sú zmienky o používaní húb v ľudovom liečiteľstve a zber jedlých húb na konzum a predaj. Na súhrnné označenie nejedlých a jedovatých húb starí Slováci používali výraz žabacie huby, Česi výraz žaběny a Moravania žabiny. Aj Ukrajinci mali podobné konzumné tabu – bol ním žabjačyj hryb. Pravdaže, toto je len niekoľko príkladov. Spájanie ropúch (žiab) s podozrivými hubami možno doložiť z väčšiny krajín sveta, kde huby významnejšie ovplyvnili národnú kultúru.
Väčšina ľudí v hubách videla ľahko dostupný prostriedok na zahnanie hladu, no vo vyšších kruhoch antickej spoločnosti či na dvore staročínskych cisárov sa podávali ako lahôdka alebo ako špeciálna príloha k rozmanitým pokrmom. Chudobní ľudia jedávali huby ako každodenné jedlo. V lete a na jeseň z húb varili polievky, omáčky a s vajíčkami pripravovali na praženicu. Niektoré druhy jedli aj surové, prípadne len opečené v pahrebe, na ražni alebo na platni sporáka. Pri dostatku huby sušili do zásoby. Sušené slúžili najmä ako prísada na ochutenie jedál. Ako „dar lesa“ boli často i súčasťou sviatočných pokrmov. Les je vždy plný húb a skúsený hubár v ňom nájde jedlé huby od jari do Vianoc. Niektoré huby rastú aj v zimných mesiacoch a sú veľmi chutné.
Počas adventu sa držal pôst a štedrá večera bola tiež bezmäsitá. Jedál bolo viacej, ale pre každého len za lyžičku. Varilo sa z prísne sezónnych surovín a vždy lokálne jedlá. Večeru otvorili prípitkom, po ktorom sa jedli oblátky s medom a cesnakom, hríbová, šošovicová alebo kapustová polievka s hubami a sušenými slivkami. Na vyzdobenom stole bývali placky z chlebového cesta, osúchy, pupáčiky, lekvárové koláče, tvaroh, mak i pohár medu a hrnček mlieka. Zo Štedrej večere sa nesmelo nič vyhodiť. Omrvinky z jedál sa pozbierali a odkladali na liečenie, prípadne sa zaorali na jar do prvej brázdy, aby bola dobrá úroda.
Na oravskom novoročnom stole nemohla chýbať hríbová kapustnica alebo hríbová mliečna polievka s údeným kolenom a klobásou. Na východnom Slovensku piekli gazdiné koláč kračún, do ktorého vkladali plodiny s magickou silou – cesnak, med, posvätné bylinky, huby, strukoviny, ľan, konope či petržlenovú vňať. Jestvuje veľmi veľa ďalších postupov a receptúr uplatňovaných pri kulinárskom spracovaní húb. Mnohé z nich sú dosiaľ skryté v rodinných receptároch.
Nejednalo sa len o hríby, v kapustnici bola cenená napríklad náramkovka (lúpačka, cop) ako lahôdka. Skúsený hubár vymenil jednu plodnicu za celý košík hríbov. Tento druh má Slovenská mykolocická spoločnosť vo svojom logu. Na severnom Slovensku má najväčší výskyt v celej Európe a je chránená.
Huby mali v slovanskej kultúre aj magický a náboženský význam. Naši predkovia verili, že huby sú spojené s podsvetím a mohli byť použité na ochranu pred zlými silami a chorobami a považovali sa za posvätné rastliny s nadprirodzenými schopnosťami. Okrem toho sa huby používali aj pri rôznych rituálnych praktikách a obradoch. V súčasnosti sa však slovanské rituály a použitie húb v magických praktikách postupne zanikajú a nie sú už takým bežným javom ako v minulosti.
Významná bola napríklad sv. Lucia, s ktorou sa spájali ochranné obyčaje a veštby. Najviac stríg sa potulovalo po vonku práve v tento deň. Na dvere domov, stajní a hospodárskych budov ľudia kreslili svätenou vodou kríže, jedli cesnak a dávali ho spolu s chlebom aj zvieratám. Verilo sa, že kde na čistinkách tancovali strigy, vyrastú cez rok čarovné kruhy z húb.
Huby sa často spomínajú aj pri pranostikách a porekadlách. Slovenčina je veľmi bohatá na ich používanie, napríklad:
- Huby sú ako muži, kto sa v nich nevyzná, ľahko môže zaváhať.
- Huby sú pre každého, ale nie každý je pre huby.
- Bez hríbov ako bez peniazov.
- Jedna huba, čo veľkú silu má, jedna huba, ktorá žalostnú smrť nám dá.
- Huby rastú tam, kde ich nájdeš.
- Húb a úspechu nikdy nie je dosť.
- Život je ako huby, všetko sa môže zmeniť za jeden deň.
- Bačovia vedeli, že dobrý klobúk z práchnovca na jeseň v daždi ani do Vianoc nepremokne.
Slovania už v staroveku hľadali huby v lesoch a poznali množstvo druhovu. V rámci tradičnej liečiteľskej praxe sa verilo, že niektoré druhy húb majú liečivé účinky a môžu pomôcť pri rôznych zdravotných problémoch. Na našom území sú veľmi vhodné podmienky pre rast liečivých húb a vysokým obsahom účinných látok, ktoré by sme mohli využívať.
Dodnes poznáme len malý zlomok možností, ktoré nám huby ponúkajú. Veda objavuje v hubách aj ďalšie významné zdroje a substancie, napríklad biologicky aktívne látky posilňujúce imunitný systém človeka, ďalej regulátory rastu a mnohoraké enzýmy, upotrebiteľné v moderných biotechnológiách. Súčasne by sme si mali pre budúce pokolenia zachovávať aj veľmi zaujímavé zvyky a tradície spojené s celou históriou využívania húb na Slovensku.
Ing. Peter Tomáň
botanik, zoológ
