Po vykonaní príslušných obradov, ktoré mali umožniť príchod jari – vynesení Moreny, nasledovali úkony, ktoré mali zaistiť existenciu ľudí v nastávajúcom období. Tie sa spájali so zabezpečením dobrej úrody, zdravia ľudí i domácich zvierat, ale aj očistou chotára a dediny od zlých, nečistých síl. Plodnosť, obnovenie a nepretržitosť života symbolizovali vajíčka, a oheň s vodou predstavovali magicko-očistné prostriedky. Ľudia verili v ozdravujúci a liečivý účinok jarných vôd.
Pred sviatkami ženy a gazdiné s dcérami vyčistili príbytky z dôvodu udržiavania poriadku, ale dávnejšie verili, že tým z domu vyženú choroby a všetko zlé.
V minulosti, kedy bola veľká bieda, neboli prípravky na čistenie a dezinfekciu obydlí. Preto gazdiné v snahe zbaviť sa nežiaduceho hmyzu, ktorý bol bežne rozšírený po domácnostiach a ľuďom znepríjemňoval život, vykonávali v tento deň zaužívané magické úkony, zamerané na jeho likvidáciu. Tiež verili, že takto z domu vyženú choroby a všetko zlé.
Posvätenými bahniatkami a svätenou vodou symbolicky vymetali miestnosti, aj
ich kúty, pričom niekde odriekali slová:
„Vši, ploštice, blchy, šváby, iďte dohromady,
volajú vás žaby.“
Osobitný význam v jarnom zvykoslovnom cykle mali veľkonočné sviatky a s nimi spojené úkony. Veľký týždeň, nazývaný aj tichým, alebo pašiovým, mal svoje osobitosti a zaužívané obyčaje aj na Orave.
Začínal Kvetnou nedeľou. Na Kvetnú nedeľu ľudia pripisovali veľký význam pučiacim konárikom stromov, najmä bahniatkam, ktoré ako prvú jarnú zeleň dodnes nechávajú svätiť v kostole. Tento obrad cirkev zaviedla koncom siedmeho storočia. Posvätené bahniatka nadobúdajú sakrálny charakter. V minulosti, po príchode z kostola domov, ich ľudia zakladali za kríže, sväté obrazy, zrkadlo alebo za drevenú hradu na povale, aby chránili príbytky pred krupobitím a bleskom počas búrky. Na jar ich vkladali do siatin.
Na Zelený štvrtok dodnes na kostole zväzujú zvony povrazmi do uzla na znak smútku z Kristovho utrpenia. Rozväzujú ich až na Vzkriesenie, na Bielu sobotu. V niektorých lokalitách zvony nahrádzali klepáče a rapkáče, s ktorými v čase zvonenie chodili po dedine rapkajúc a klepúc menší chlapci . Ich hluk mal údajne odplašiť a vyhnať z chotára nečisté sily.
Od pondelka do Zeleného štvrtka, ak bolo vhodné počasie, bola na Orave rozšírená jarná orba a siatie.
Niekde sa v tento deň veriaci katolíckeho vierovyznania schádzali po susedoch, aby sa dlho do noci spoločne modlili. Po polnoci, už na Veľký piatok, sa potom pobrali z dolného konca dediny smerom na horný, kde bola najčistejšia voda v potoku, a poumývali si tvár i ruky. Tí, ktorí sa neboli modliť, umývali sa v potoku skoro ráno ešte pred východom slnka. Vodu doniesli aj domov pre chorých a starých ľudí. Inde už okolo tretej hodiny ráno vstala najskôr gazdiná, ktorá išla k potoku nabrať do vedra vody. Doma sa potom v nej umyli všetci členovia rodiny. Ranné, očistné umývanie sa v potoku bolo v mnohých lokalitách účinným práve počas zvonenia. V mnohých lokalitách zvykli pri umývaní zariekať:
„Tečie vodička čistá od Pána Ježiša Krista, umýva z brehov korene, umy i mňa hriešne stvorenie.“
V Suchohorskej oblasti v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok sa prevažne ženy chodievali modliť ku všetkým krížom a kaplnkám v chotári obce. Po ukončení modlenia zašli k miestnemu potoku, prípadne k inému zdroju tečúcej vody a rovnako so zariekaním si umývali tvár:
Ty vodžicko bystra,, cysta, což umyla rany Krysta,
umyj i mňe, gřysne stvořeňe.
V snahe upevniť si zdravie, ľudia verili v nadprirodzené vlastnosti tejto vody, ktorá z nich zmyje choroby, vyrážky, vredy a odplaví ich zo sebou. Takto im zabezpečí v nastávajúcom období zdravie.
V Zázrivských osadách sa za rovnakým účelom ľudia včas ráno holí váľali v rose.
Rozšírené bolo tiež brodenie koní v potoku, aby mali zdravé a silné nohy.
Na Veľký piatok mali gazdovia zaužívané značkovanie mladých jahniat na uchu, aby si ich v stáde poznali. Verili, že sa im rýchlejšie zahoja rany. Mladým žriebätám zastrihávali chvosty, aby im pekne rástli.
Veľký piatok je najväčší sviatok evanjelikov. Okrem účasti na bohoslužbách ho v minulosti svätili modlitbami, vykonávali len tie najnutnejšie práce. Pre všetkých kresťanov bol v tento deň prikázaný veľký pôst, ktorý sa zachováva dodnes. Pôvodne sa dodržiaval oveľa prísnejšie. Povolené bolo len raz dňa sa najesť. Ľudia jedli len ľahké, zvyčajne mliečne jedlá, ako zemiaky s mliekom, ale najčastejšie pečené v šupke bez masti s kyslou kapustou zo suda, jednoduché polievky bez omasty, chlieb.
Na Bielu sobotu bolo zvykom páliť Judáša. V záhrade pri kostole kňaz s kostolníkom a miništrantmi pálili staré posvätené oleje, bahniatka a iné nepotrebné predmety, ktoré sa vo farnosti nazbierali a mohli sa zlikvidovať len ohňom. Počas sv. omše v kostole pri obradoch oheň dodnes svätia a zapaľujú ním večné svetlo a veľkonočnú sviecu, zvanú paškál. Na oslavu vzkriesenia rozväzujú zvony.
V minulosti uhlíkom z nového ohňa ľudia pripisovali magicko-ochrannú silu. Brali ich domov a zapaľovali nimi nový oheň, na ktorom gazdiné varili veľkonočné jedlá. Zároveň ich vkladali do podkrovia za krokvy, kde mali dom v čase búrky chrániť pred zásahom blesku.
Vo viacerých lokalitách v prípade priaznivého počasia bolo v tento deň doobeda zaužívané sadenie zemiakov, čím chceli dosiahnuť ich dobrú úrodu. Ženy v domácnostiach upratovali i bielili izby, lebo verili, že tým z domu vyženú choroby a všetko zlé.
Ľudia v tomto čase oddávna navštevujú hroby svojich blízkych a modlia sa za nich.
Zvláštny význam sa pripisoval príprave veľkonočných jedál. Gazdiné najskôr napiekli chleby v pekárskej peci, pri početnej rodine aj 10 kusov. V tento deň varili obyčajne údenú šunku a vajíčka, ktoré s chlebom prinášali do kostola, aby ich kňaz posvätil. Pôvodne sa svätenie jedál konalo z dôvodu, aby domácim po dlhom pôstnom čase neuškodili. Z posvätených jedál sa nesmelo nič odhodiť. Dievčatá chystali pre kúpačov vajíčka, farbené v rastlinných odvaroch, najčastejšie v cibuľových šupkách. V sobotu večer po príchode z kostola ľudia jedli ešte bezmäsité jedlá.
Na celej Orave pre domácich gazdiné okrem chleba piekli, podľa svojich možností, kysnuté záviny plnené makom, tvarohom i orechmi. V iných lokalitách okrem chleba piekli z kysnutého cesta kúski – šatôčky, plnené slivkovým lekvárom, tvarohom a kyslou kapustou a šišky. V povojnovom období piekli koláče z masloviny – lístkového cesta, plnené makom a slivkovým lekvárom, a drobné cukrovinky z lineckého cesta, potreté vajcom a posypala kryštálovým cukrom, sladké pečivo a novšie zákusky.
Pod vplyvom kresťanstva sa u nás v povojnovom období rozšírilo aj pečenie zoomorfného pečiva, najmä veľkonočného baránka, ktorý v kresťanskej symbolike predstavuje obeť za utrpenie Ježiša Krista.
Veľkonočná nedeľa sa spája s návštevou kostola a účasťou na svätej omši, bohoslužbách. Ľudia konzumovali už výdatnejšie mäsové pokrmy, ktoré mali upevniť ich zdravie a silu, a bravčové mäso – údená šunka zasa priniesť rodine bohatstvo a blahobyt. Obilninové jedlá mali pôsobiť na hojnú úrodu a dlhé klasy obilia, preto varili šúľance alebo halušky, v Zázrivej dlhé až 20 – 30 cm.
Osobitný význam ľudia pripisovali vajíčkam, ktoré symbolizovali plodnosť, obnovenie a nepretržitosť života. Škrupiny z posvätených vajec ľudia odkladali spolu s posvätenými do siatin a na začiatku jarných prác, pri prvej oračke vkladali do prvej brázdy, za účelom dobrej úrody, v dávnejšej minulosti ako obeť zemi. Veľkonočné jedlá majú svoj pôvod v predkresťanskom období. Novšie prvky do nich zaviedla cirkev.
Na celej Orave raňajkovali najčastejšie praženicu so žihľavou alebo varené vajíčka a chlieb. Do praženice aj dnes pridávajú mladú žihľavu, ktorá je po dlhej zime zdrojom vitamínov pre ľudský organizmus V niektorých lokalitách k tradičným veľkonočným jedlám patril chren, ktorý gazdiná najskôr potrela a s pridaním múky urobila mrveničku, ktorú uvarila vo vode. Hotové jedlo dala na misu a domáci si z neho brali, koľko kto chcel.
V časoch, keď bola veľká bieda, varili len obyčajnú kapustnicu alebo kapustu, ktorú jedli so zemiakmi alebo s rezancami. Len bohatší v nej uvarili aj šunku a klobásky, ktoré sa konzumujú dodnes. Niekde gazdiná pokrájala klobásu na kolieska a spolu s praženicou dala zapiecť vo väčšom hlinenom pekáči do pekárskej pece. Polievku varili často z baraniny. Varená baranina bola ešte začiatkom druhej polovici 20. storočia najčastejšie konzumovaním jedlom. Od polovice 20. storočia už varili výdatnú mäsovú polievku z kohúta alebo zo sliepky s rezancami, klobásu, v povojnovom období bravčové rezne so šalátom, pečenú rybu.
K starej kresťanskej tradícii patrí pečenie jahňaťa a kozľaťa. V mnohých obciach dolnej Oravy pečené jahňa plnili zemiakmi udusenými na bravčovej masti, u bohatých do zemiakov pridali aj vajcia, kúsky pokrájaného údeného bravčového mäsa a klobásy.
Pod vplyvom kresťanstva sa u nás rozšírilo aj pečenie zoomorfného pečiva, najmä veľkonočného baránka, ktorý v kresťanskej symbolike predstavuje obeť za utrpenie Ježiša Krista.
Veľkonočný pondelok na Orave sa dodnes spája s veľkonočnou kúpačkou V goralských lokalitách v oblasti Beskýd, susediacich s Kysuckým regiónom, ale aj v niektorých ďalších hornooravských lokalitách, mládenci popri kúpaní dievčatá aj šibali korbáčmi, zhotovenými za vŕbových prútov. Veľkonočná šibačka s vŕbovými prútmi súvisela s vierou v plodonosnú a životodarnú silu vegetácie. Takýmto spôsobom sa mládenci každoročne snažili dievčatám zabezpečiť zdravie, krásu i šikovnosť. Aby do raňajšej omše, bohoslužieb, stihli okúpať všetky dievčatá v dedine, začínali hneď po polnoci, rovno z muziky. Najčastejšie chodili spievajúc v sprievode harmoniky. Oblievali vedrami, putňami, ale aj inými nádobami, ktoré im prišli pod ruku. Dievky sa zvykli pred kúpačmi poschovávať a mládenci ich museli, niekedy aj dlhšie hľadať. Keď ich našli, o to viac vody sa im dostalo. Ak domáci zatvorili dvere, tak ich mládenci vyvalili. V mnohých prípadoch vyšikovali dievku von z domu a riadne ju pooblievali vodou priamo zo studne, prípadne ju hodili rovno do potoka. Kde bolo zaužívanie šibanie, naviac dievky vyšibali korbáčom, zhotovených z jarných vŕbových prútov. Takéto kúpanie v mrazivom čase bolo neraz príčinou ochorenia dievčat.
Okrem vody už v medzivojnovom období začali postupne používať voňavé vody vyrobené podomácky z macerovaných kvetov a brezovej miazgy. V povojnovom období už kupovali parfém. V Beskydskej oblasti mládenci pri oblievaní ešte v medzivojnovom období používali drevenú, podomácky zhotovenú pištoľ – šikuofku.
Dospelých mládencov za veľkonočnú kúpačku dievčatá pohostili najčastejšie pohárikom pálenky a kúskom koláča. V niektorých oravských lokalitách mládenci vypili a zjedli len v niekoľkých domácnostiach. Ostané navštívili po Veľkej noci, keď chodievali po výmienke.
Poobede chodievali kúpať aj mladší ženatí muži po rodine a v susedstve. Po obede alebo večer sa mládenci s dievčatami spoločne zabavili pri muzike.
Na Veľkonočný pondelok chodievali kúpať svoje rovesníčky aj menší chlapci, ktorí dostali ako odmenu vajíčko a koláč. Výzdoba veľkonočných vajíčok ešte v medzivojnovom období bola veľmi jednoduchá a dievčatá ich farbili v rastlinných odvaroch, najčastejšie z cibuľových šupiek. V bohatších rodinách k vajíčku pridali aj drobné peniaze. Hoci sa koncom prvej polovice 20. storočia zaužívali rôzne iné spôsoby podomáckeho zdobenie veľkonočných vajec, rastlinné odvary sa používajú aj v súčasnosti.
V Beskydskej oblasti v goralských lokalitách chodili v tento deň doobeda menší chlapci po domácnostiach vinšovať – po šmigurce. Pochádzali väčšinou z chudobných rodín a navštevovali nielen rodiny príbuzných, ale aj iné domácnosti, aby sa im viac dostalo. Odmenou bol kúsok chleba alebo pečený zemiak, od krstnej mamy koláč v podobe vtáčika ojedinele drobný peniaz.
Na Veľkonočný pondelok v domácnostiach jedli zvyšky z Veľkonočnej nedele, ale aj vajcia. Súčasťou veľkonočných jedál vo Veľkonočný pondelok bol údený bachor – prasací žalúdok, plnený zmesou do klobás. Niekde z neho ponúkli aj kúpačom. V chudobných rodinách varili len ovsenú kulašu s kyslou kapustou – kapustnicou.
Na druhý deň v utorok, nazývaný šibací, ženy a dievky vŕbovými prútmi šibali mužov. Vystriehli ich na ceste, pri stretnutiach a rozhovore. Chceli im takýmto spôsobom nielen vrátiť odplatu za pondelňajšiu oblievačku, ale rovnako zabezpečiť zdravie a šikovnosť počas roka. Na rozdiel od mužov, nedostali odmenu, ale využívali spoločné stretnutia vonku.
Dnes pôvodný magický význam veľkonočnej kúpačky ustúpil spoločensko-zábavnej funkcii, v rámci ktorej sa stretávajú na návštevách príslušníci všetkých generácií.
V šľachtických – zemianskych rodinách vo Vyšnom Kubíne, od Bielej soboty do Veľkonočného pondelka jedli varenú šunku s chrenom, pečené bravčové mäso, ktoré konzumovali teplé aj na studeno s chlebom a cviklou. Z toho ponúkli aj mládencov, ktorí prišli kúpať. Vypiť im dali najčastejšie víno.
Na Veľkonočnú nedeľu varili hovädziu polievku s rezancami. K varenému mäsu z polievky podávali brusnicovú, uhorkovú alebo cibuľovú omáčku, ako prílohu zemiaky. Ďalším chodom boli vyprážané rezne s domácim sedliackym šalátom, pripraveným zo zemiakov varených v šupke, s cibuľou, vajcami na tvrdo a octovou vodou s trochou korenia, soli a cukru. Tradičným veľkonočným jedlom boli 3 – 4 pečené jahňatá, z ktorých jedli aj slúžky a paholkovia. Jahňacinu jedli s menšími kysnutými alebo nekysnutými chlebíkmi, podlhovastého tvaru, nazývanými barchesi a zemiakmi. Varili aj čistú kapustnicu, do ktorej gazdiná pustila taký počet vajec, koľko bolo rodinných príslušníkov. Jedla sa s popučenými zemiakmi. Táto polievka bola aj pôstnym jedlom. V povojnovom období ju už v tomto čase nevarili. Na prípitok vypili kalištek hriateho, pripravené z čistého špiritusu.
Vo Vyšnom Kubíne, v zemianskych rodinách piekli z kysnutého cesta aj guľaté posúchy, potreté praženým maslom a posypané škoricou a kryštálovým cukrom, nazývané cukrovníky. Dávali ich bačom a valachom – pastierom oviec, ktorí navštevovali domácnosti vo Veľkonočnú nedeľu. Ďalšími koláčmi boli okrúhle bryndzovníky, posypané bryndzou, zmiešanou s popučenými zemiaky a sušeným kôprom.
V bohatších učiteľských a meštianskych rodinách, v medzivojnovom období, varili ako veľkonočné jedlá polievku z hovädzieho mäsa s rezancami a sviečkovú na smotane so zemiakmi alebo knedľou. Večerali varenú šunku.
Recepty
1. Zapekaná klobása s praženicou , klobása pokrájaná na kolieska spolu s praženicou zapekaná v hlinenom pekáči
recept: 1 až 2 klobásy pokrájame na kolieska, v hrnčeku roztrepeme 4 až 6 žĺtok, pridáme podľa potreby soľ, korenie, sneh z bielkov a spolu zmiešame. Hlinenú formu, prípadne formu z jánskeho skla vymastíme bravčovou masťou, do nej vložíme časť koliesok klobásy, na ne rozmiešané vajcia , na vajcia zvyšnú klobásu a opäť vajcia. Pečieme vo vyhriatej rúre podľa množstva približne 1/2 až 3/4 hodiny. Po kontrole so špáradlom, či je masa upečená, formu vytiahneme, necháme vychladnúť a nožom vyskúšame po okraji, či nie je prichytená, aby sa pekne vyklopila. Povrch prizdobíme podľa chuti pokrájanou zeleným petržlenom alebo pažítkou, prípadne inou zelenou .. Pred podaním pokrájame na úhľadné kúsky, ktoré konzumujeme s barchesmi , chlebom alebo iným pečivom.
autor receptu: Emília Kapániková, Dolný Kubín
2. Cukrovníky z kysnutého cesta, guľaté posúchy, potreté rozpraženým maslom, a posypané škoricou a kryštálovým cukrom.
V zemianskych rodinách ich gazdiné dávali bačom a valachom- pastierom oviec, ktorí navštevovali domácnosti vo Veľkonočnú nedeľu.
recept: 1 kg polohrubej múky preosejeme , pridáme 1 lyžičku soli, 2 lyžice cukru, premiešame, pridáme 1,5 až 2 dcl mlieka (podľa potreby aj viac) v ktorom sme rozmiešali 1 vajce a 1 žĺtok ,250 g bravčovej masti(môže byť aj iná) a kvások z polovice kocky droždia. Spolu dobre vymiesime a necháme pekne vykysnúť. Po vykysnutí cesto dáme na pracovnú dosku, rozdelíme podľa potreby na dva väčšie alebo na 4 až 8 menších kusov , ktoré jemne rozvaľkáme do požadovanej hrúbky. Poukladáme na pomastené plechy, potrieme spraženým maslom, posypeme kryštálovým cukrom a škoricou. Necháme ešte približne 30 minút podkysnúť a upečieme vo vyhriatej rúre podľa veľkosti 20 až 30 minút. Po vytiahnutí z rúry jemne potrieme prevarenou ocukrenou vodou, aby pečivo ostalo mäkké.
autor receptu: Elena Halamčeková, Párnica
Pletené koláčiky, na hornej Orave v goralskej oblasti nazývané celetky -vianočky, boli sviatočným pečivom v bohatších rodinách
recept: je rovnaký ako pri cukrovníkoch, len si vyžaduje väčšiu kreativitu pri formovaní pečiva do malých pleteniek , alebo iných podobných tvarov
Šmiguřtniky , pečivo v podobe vtáčika, ktoré dostávali ako odmenu, zvlášť od starej mamy, malí chlapci pri chodení po šmiguřte – vinšovaní, v goralských lokalitách severnej časti Oravy
recept: je rovnaký ako pri cukrovníkoch, len si vyžaduje väčšiu kreativitu pri formovaní pečiva do podoby vtáčikov, chvost roztlačíme vidličkou, oko vložíme z celého korenia.
autor figurálneho pečiva a celetky: Jozefína Kondelová, Novoť
3. Nekysnuté chlebíky, podlhovastého tvaru, nazývané „barchesi“, sa popri zemiakoch jedávali ku jahňacine aj v zemianskych rodinách. Nekrájali sa, ale len trhali.
recept: 1/2 kg hladkej múky, prípadne celozrnnej múky, zmiešame s lyžičkou soli , zarovnanou lyžicou sódy bikarbóny a 2 – 3 dcl sladkého alebo kyslého mlieka (podľa potreby, aby cesto nebolo ani moc tuhé, ani riedke). Dobre vypracujeme, vyložíme na plech pomastený masťou, rukou roztiahneme a povrchu popicháme vidličkou. Povrch môžeme posypať podľa potreby rascou. Vložíme do vyhriatej rúry a pečieme približne 1/2 hodiny. Po vytiahnutí jemne potrieme mierne slanou prevarenou vodou, aby pečivo ostalo mäkké.
autor receptu: Alica Medzihradská, Vyšný Kubín
PhDr. Elena Beňušová
etnografka Oravského múzea
