Svet medzi dvoma svetovými vojnami (miesto úvodu)
Druhá svetová vojna bola nepochybne najväčším a najničivejším konfliktom v doterajších dejinách ľudstva. Do víru vojny boli strhnutí obyvatelia viac než 60 štátov, v ktorých žila v tých časoch väčšina obyvateľov Zeme. Bojové operácie sa odohrávali na troch kontinentoch, vo vlnách svetového oceánu a letecké operácie sa rozvíjali vo vzduchu. Do boja sa zapojili milióny vojakov v gigantických armádach. Okrem svojich ničivých následkoch na fronte vojna kruto zasiahla predovšetkým do života neozbrojeného civilného obyvateľstva. Celé národy boli okupované armádami agresorov, obyvatelia mnohých miest a obcí sa stali cieľmi plošného leteckého bombardovania, často konkrétne zameranému na likvidáciu civilného obyvateľstva a ničenie občianskej infraštruktúry. Hrôzy vojny boli zavŕšené koncentračnými a vyhladzovacími tábormi, v ktorých sa odohrala genocída v obludnom, doslova priemyselnom rozsahu, ktorý si ťažko možno vôbec predstaviť.[1]
Žiadna historická udalosť sa neodohráva vo vzduchoprázdne. Druhá svetová vojna nie je výnimkou, naopak. Jej príbeh sa začína už v zákopoch predchádzajúceho svetového požiaru v rokoch 1914 – 1918 a v mnohých ohľadoch je jeho pokračovaním. Príčin bolo viacero. Prvá svetová vojna dramaticky zmenila mapu sveta. Rakúsko – Uhorsko a Osmanská ríša zanikli. V Nemecku padla monarchia a porazený štát musel odstúpiť časť svojho územia Francúzsku, Poľsku a Belgicku, vzdať sa svojich kolónií, prijať obmedzenia v oblasti sily a výzbroje svojej armády a platiť víťazom reparácie za vojnové škody. V Rusku vypukla revolúcia a bezprostredne nato aj občianska vojna, eskalovaná v dôsledku zahraničnej intervencie štátov Dohody, ktoré podporovali antikomunistickú opozíciu. V Európe vznikli nové štáty: Československo, Maďarsko, Rakúsko, Juhoslávia, Lotyšsko, Estónsko, Litva, obnovené bolo Poľsko. Koalície veľmocí z prvej svetovej vojny sa rozpadli. Nemecko bolo ako porazený štát dočasne mocensky oslabené, Rusko, ktoré od roku 1922 nieslo oficiálny názov Zväz sovietskych socialistických republík, ZSSR sa kvôli svojmu komunistickému režimu dostalo do medzinárodnej izolácie. USA sa priklonili k izolacionizmu.[2]
Na medzinárodnej aréne sa etablovala prvá veľká medzinárodná organizácia – Spoločnosť národov, ktorej úlohou bolo riešiť medzištátne konflikty. Zlom v dejinách po druhej svetovej vojne priniesla veľká hospodárska kríza, ktorá vypukla v dôsledku krachu na burze v New Yorku dňa 24. 10. 1929. Hospodárska recesia sa rozšírila z USA do celého sveta. Mala dovtedy nevídané sociálne dôsledky. Priniesla so sebou nezamestnanosť, biedu, sociálne vylúčenie. Ekonomické problémy rozvrátili celé štáty a destabilizovali spoločenské pomery natoľko, že umožnili príchod k moci extrémistom, predovšetkým v Nemecku a Japonsku. V medzinárodnej politike začalo stúpať napätie a po celom svete vypukli ozbrojené konflikty, ktoré sa stali prológom novej svetovej vojny.
Fašizmus ako nová hrozba
Novým prvkom v medzinárodných vzťahoch sa stala fanatická, extrémistická, násilná a vo svojej podstate zločinecká ideológia fašizmu. Fašizmus vznikol v dôsledku zložitých hospodárskych a sociálnych pomerov po skončení prvej svetovej vojny a taktiež v dôsledku rozporných vplyvov komunistickej revolúcie v Rusku z roku 1917, ktorá znepokojila niektoré spoločenské vrstvy, predovšetkým bohatých príslušníkov vtedajšieho estabishmentu, ale aj mnohých príslušníkov strednej triedy. Štátom, kde sa fašizmus zrodil, sa stalo Taliansko, ktoré síce vyšlo z prvej svetovej vojny víťazne, ale nachádzalo sa v ťažkej hospodárskej a sociálnej situácii a medzi obyvateľstvom vládlo sklamanie z výsledkov prvej svetovej vojny. Líder fašistickej strany Benito Mussolini zorganizoval v rokoch 1921 – 1922 úspešný štátny prevrat, zvrhol vládu a v priebehu 20. rokov 20. storočia sa stal talianskym diktátorom. Radikálne a násilné myšlienky fašizmu inšpirovali extrémistické strany v ďalších štátoch. Fašistické strany a hnutia pôsobili v Nemecku, Španielsku, Rakúsku, Maďarsku, Japonsku, ale aj vo Francúzsku, Belgicku, Rumunsku, Francúzsku, Veľkej Británii a v iných krajinách.[3]
Najväčšou hrozbou sa stala Národne socialistická robotnícka strana Nemecka (NSDAP), na čele ktorej stál Adolf Hitler. Nacistické hnutie vzniklo v Nemecku krátko po skončení prvej svetovej vojny, ale v dvadsiatych rokoch pôsobilo na okraji nemeckej spoločnosti. Situácia sa zmenila po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy po krachu na burze v New Yorku v roku 1929. Následky krízy drasticky destabilizovali nemeckú spoločnosť a zápas o moc sa skončil víťazstvom Hitlera, ktorý bol 30. 1. 1933 menovaný kancelárom Nemecka. Svoje postavenie zneužil k tomu, aby sa stal nemeckým diktátorom a viedol Nemecko na cestu agresie. V roku 1935 obnovil v Nemecku povinnú vojenskú službu. V roku 1936 nemecké jednotky v rozpore z versailleskou mierovou dohodou vojensky obsadili Porýnie. Dňa 12. 3. 1938 násilne okupovali Rakúsko a zaistili jeho pripojenie k Nemecku, tzv. Anschluss. Ďalším cieľom Hitlera sa stalo Československo.[4] Spojencami Nemecka sa stali fašistické Taliansko, ktoré s Nemeckom uzavrelo zmluvu v r. 1936, stvrdenú Oceľovým paktom, prijatým 22. 5. 1939 a Japonsko, ktoré sa s Nemeckom spojilo prostredníctvom paktu proti Kominterne, schválenom 25. 11. 1936 v Berlíne. Spojenecký blok Nemecka, Japonska a Talianska bol formálne potvrdený Paktom troch, ktorý bol uzavretý dňa 27. 9. 1940. K spojeneckým zmluvám fašistických veľmocí sa postupne pridávali ich spojenci a vazalské štáty. Boli medzi nimi napríklad Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Fínsko, Španielsko, Thajsko a v priebehu druhej svetovej vojny sa formálne členmi fašistickej Osy[5] stali aj bábkové vlády okupovaných štátov, napríklad Francúzska, Belgicka, Holandska, Dánska, Nórska, Chorvátska a Slovenska.
Španielsko na ceste k občianskej vojne
Španielske kráľovstvo v medzivojnovom období bolo tieňom svojej zašlej slávy. Z veľkej koloniálnej ríše, nad ktorou „Slnko nikdy nezapadá“, vybojovanej v epoche veľkých zemepisných objavov zostali na začiatku 20. storočia len Španielske Maroko, Kanárske ostrovy a Baleárske ostrovy.[6] V krajine boli zachované početné prežitky feudálneho zriadenia, ktoré prispievali k veľkým majetkovým a spoločenským rozdielom a komplikovali rozvoj priemyslu a modernej ekonomiky. Španielsko, v ktorom od roku 1902 kráľ Alfonz XIII, ostalo počas prvej svetovej vojny neutrálnym štátom. Nevyhli sa mu hospodárske a sociálne dôsledky hospodárskej krízy po prvej svetovej vojne. Vládne kruhy s cieľom udržať status quo podporili vojenský prevrat z roku 1923, ktorý viedol generál Primo de Rivera. Vládol ako premiér v mene kráľa Alfonza XIII, ale v skutočnosti sa stal španielskym diktátorom. Jeho vláda nedokázala čeliť novým hospodárskym a sociálnym problémom, ktoré na Španielsko i celý svet dopadli v dôsledku veľkej hospodárskej krízy po krachu na burze v New Yorku v roku 1929. V krajine vypukla revolúcia a 14. 4. 1931 padla monarchia a namiesto nej bola založená Španielska republika.[7] Nová vláda prijala 9. 12. 1931 novú ústavu, ktorá sa usilovala do španielskej spoločnosti priviesť demokratické prvky, sekulárne zriadenie spojené s odlukou štátu a rímsko-katolíckej cirkvi a pozemkovú reformu. Reformy vyvolali veľké kontroverzie. Španielska spoločnosť bola veľmi polarizovaná a o vplyv na verejný život súperili rozmanité politické sily od fašistov, monarchistov a klerikálov, podporovaných velením armády na politickej pravici, cez republikánov, socialistov, komunistov[8] a anarchistov na ľavici. Politická situácia v krajine bola nestabilná. Vo voľbách v roku 1933 zvíťazila pravicová vláda, ktorá zrušila viacero nových opatrení, hlavne pozemkovú reformu, čo viedlo v roku 1934 ku generálnemu štrajku a k ozbrojenému povstaniu v Astúrii.[9]
Fašistický puč prerástol v občiansku vojnu
Politický vývoj v Španielsku viedol k tomu, že politickej iniciatívy sa chopili ľavicové a stredové strany, ktoré v priebehu roku 1935 spojili svoje sily a nové politické hnutie, Ľudový front, presvedčivo zvíťazil vo voľbách 16. 2. 1936 a zostavil novú vládu, ktorá bola odhodlaná pokračovať v reformách, ktoré umožnila revolúcia z roku 1931.[10] Pravicové a fašistické kruhy španielskej spoločnosti sa s týmito zmenami odmietli zmieriť. Už bezprostredne po voľbách začali organizovať a pripravovať vojenský štátny prevrat, ktorý si kládol za cieľ zvrhnúť vládu Ľudového frontu. Povstanie, ktoré aktívne pripravovalo vrchné velenie armády, vypuklo 18. 7. 1936. Sprisahanci očakávali rýchly puč a zvrhnutie vlády. Lenže revolta neprebiehala podľa plánu. Vojenské vzbury v Madride, Barcelone a Valencii boli neúspešné. V meste Toledo boli povstalci obkľúčení v areáli vojenskej akadémie Alcazar. Prevrat bol úspešný na Kanárskych ostrovoch a v Španielskom Maroku, ale keďže vojenské loďstvo zostalo z väčšej časti lojálne republike, fašistickí povstalci sa nemohli dostať na územie kontinentálneho Španielska. Bolo zrejmé, že puč prerástol v občiansku vojnu, v ktorej fašistickým povstalcom bez pomoci zo zahraničia hrozí bezprostredná porážka.[11]
Španielska občianska vojna ako aréna zápasu medzi Nemeckom, Talianskom a ZSSR
Zlom v dejinách španielskej občianskej vojny nastal 27. 7. 1936, keď nemecký diktátor Adolf Hitler rozhodol o intervencii v Španielsku v prospech fašistických povstalcov. Nemecké vojenské teleso nieslo názov Légia Kondor. Po boku Nemecka intervenovalo v Španielsko aj Taliansko, v ktorom vládol Bennito Mussolini. Prvou spojenou akciou interventov bola preprava vojsk zo Španielskeho Maroka do Španielska leteckým mostom. Tomuto vojsku velil generál Francisco Franco, ktorý sa vďaka podpore Nemecka a Talianska stal lídrom španielskych fašistov.[12] Španielske fašistické vojsko s podporou nemeckých a talianskych interventov zahájili vojenskú ofenzívu. V lete a na jeseň 1936 obsadili Toledo, Malagu a prenikli až na predmestia hlavného mesta, Madridu. Španielskej republike hrozila bezprostredná porážka. Vláda bola evakuovaná do Valencie. V prospech republikánov zasiahol Sovietsky zväz vyslaním zbraní a poradcov a jeho vláda sa angažovala v organizácii jednotiek zahraničných dobrovoľníkov. V zime 1936 – 1937 republikáni odrazili útok na Madrid a uskutočnili úspešné protiútoky, obzvlášť pri meste Guadalajara. Francisco Franco so svojim štábom zmenili stratégiu. Fašisti podnikli úspešné útoky a dobyli Baskicko a Astúriu.[13] Republikánska armáda podnikla protiútok pri Brunete, ale prelomiť front sa jej nepodarilo. V zime 1937 – 1938 podnikli republikáni protiútok pri meste Teruel na severe Španielska a podarilo sa im ho dobyť, ale fašisti ho dokázali protiútokom dobyť späť. Na začiatku leta 1938 Franco so svojim vojskom prerazil front medzi Madridom a Barcelonou a podarilo sa mu preniknúť ku Stredozemnému moru. Územie Španielskej republiky bolo rozdelené na dve enklávy. Republikáni na jeseň 1938 podnikli útok na rieke Ebro s cieľom spojiť svoje územia, ale útok neuspel. Na jeseň 1938 padla Barcelona a severné územie pod kontrolou republiky obsadilo vojsko generála Franca. Obkľúčený Madrid kládol beznádejný odpor do 28. 3. 1939, kedy Španielska republika definitívne padla.[14]
Hnutie solidarity so Španielskou republikou a medzinárodné brigády
Hnutie solidarity so Španielskou republikou malo v Československu značnú podporu. Hoci oficiálne kruhy ČSR zastávali neutrálnu pozíciu, Česi a Slováci poskytli španielskym republikánom značnú pomoc. Pod taktovkou Komunistickej strany Československa, ale aj ďalších, hlavne ľavicových strán a organizácií, boli realizované zbierky potravín, liekov a zdravotníckeho materiálu. Najväčším gestom pomoci bola účasť viac než 2 000 dobrovoľníkov z ČSR, ktorí ako členovia medzinárodných brigád bojovali proti fašizmu.[15] Československí dobrovoľníci sa pripojili k antifašistom z mnohých krajín sveta. Najpočetnejšie kontingenty prišli zo ZSSR, USA, Poľska, Francúzska, Kanady, Veľkej Británie, ale aj z Juhoslávie, Mexika, Belgicka, Číny a ďalších krajín. Je pozoruhodnou skutočnosťou, že v medzinárodných brigádach bojovali aj početní občania Nemecka a Talianska, predovšetkým z radov emigrantov, ktorí opustili svoju vlasť kvôli fašistickým režimom Hitlera a Mussoliniho. Oficiálne formovanie medzinárodných brigád sa začalo 22. 10. 1936. v priebehu vojny vznikli 11., 12., 13., 14., 15. a 129. medzinárodná brigáda. Medzinárodné brigády boli oficiálne rozpustené v septembri 1938. Za tri roky bojového nasadenia v ich radoch bojovalo okolo 30 000 dobrovoľníkov. Najväčší počet, okolo 18 000 bojovníkov, mali na jar 1938.[16]
Ján Mrkva, československý športovec a dobrovoľný účastník boja proti fašizmu
Jedným z mnohých československých dobrovoľníkov, ktorí sa v Španielsku postavili na odpor proti fašizmu, sa stal Ján Mrkva. Narodil sa v obci Dolné Bojanovice v okrese Hodonín 6. 7. 1908. Mal päť súrodencov, pričom jeden z jeho dvoch bratov žil v Zázrivej na Orave. Ján Mrkva bol vyučený mäsiar, ale okrem práce v remesle sa angažoval predovšetkým ako úspešný a všestranný športovec. Vďaka svojmu ľavicovému politickému presvedčeniu pôsobil v Komunistickou stranou Československa organizovanej Telovýchovnej jednote, najprv v Hodoníne, Žiline a v Bratislave. Venoval sa zápaseniu, ľahkej atletike, ťažkej atletike, futbale, ale predovšetkým sa presadil ako zápasník v grécko-rímskom zápasení. Na majstrovstvách ČSR v roku 1933 sa stal držiteľom striebornej medaily. Verejnosti bol známy aj vďaka účinkovaniu vo filme Jánošík od Martina Friča z roku 1935, kde stvárnil roľu kata. V septembri 1936 sa zúčastnil na Svetovom mierovom zjazde športovcov v Bruseli. Svoju cestu do zahraničia využil ako legitímnu zámienku, ktorá mu umožnila odísť do Španielska, kde sa rozhodol ako dobrovoľník vstúpiť do španielskej republikánskej armády.[17] Ján Mrkva bojoval v španielskej občianskej vojne ako tankista. Začínal bojovať ako člen posádky tanku, neskôr sa stal najprv veliteľom tanku a potom v hodnosti poručíka sa stal veliteľom tankovej čaty, vojenského telesa, ktoré tvorili tri tanky so svojimi posádkami. Prvým tankom, v ktorom slúžil, bol tank typu T-26 sovietskej výroby, ktorý jeho posádka nazývala Štefan Major (na počesť vtedajšieho politika z KSČ). Od jari 1937 používala jeho čata tanky typu BT – 5, sovietskej výroby. Na palube tanku tohto typu prišiel Ján Mrkva o život.[18]
Boj pri Guadalajare
Ján Mrkva bol nie len vojakom, ktorý bojoval na frontoch španielskej občianskej vojny, ale aj vojenským korešpondentom, ktorého články o dianí na Pyrenejskom polostrove boli publikované v dobovej tlači. Zachovali sa v nich svedectvá z prvej ruky od priameho a aktívneho účastníka tých dramatických udalostí. V našom príspevku si priblížime niektoré udalosti spred takmer deväťdesiatich rokov: O bojoch pri meste Guadalajara vo februári 1937 Ján Mrkva napísal: „Po Madride a Jarame zohrali sme ako tankisti najväčšiu úlohu pri Guadalajare. Dvoch nás povýšili na poručíkov španielskej ľudovej armády. Od tohto času sú moje skúsenosti také bohaté, že by som ich rád, až sa vrátim, odovzdal našej armáde v boji proti fašizmu, ktorý denne ponižuje a špiní, ba vojnou sa vyhráža nášmu národu, milujúcemu republiku. Hoci som denne v nebezpečí, cítim sa šťastný a vedomý si svojej zodpovednosti pred robotníckou triedou – pred tým, ktorí sa nemôžu so zbraňou v ruke postaviť proti fašizmu. Kamaráti, ktorí obsluhujú mne zverené tanky tvoria jeden veľký kolektív – veľkú rodinu, pričom národnostné rozdiely nie sú prekážkou. Keď nie sme v boji, učíme iných, lebo chceme bojovať až do samého konca, do úplného víťazstva! Vieme však, že v tomto boji nie sme sami. Ceníme si veľmi Vašu pomoc a solidaritu, solidaritu zo všetkých kútov republiky. Ako ste pomáhali doteraz, pomáhajte ďalej, my tu nesklameme. To dokázali československí dobrovoľníci do posledného! Po vybojovaní slobody španielskemu národu je prianím nás všetkých vrátiť sa domov, tešiť sa z našich úspechov, čeliť ďalšiemu nebezpečiu a dosiahnuť viac práv robotníkom.“[19]
O priebehu bojov proti fašistom, predovšetkým interventom z radov pravidelnej talianskej armády zanechal Ján Mrkva nasledovné svedectvo: „Chcem vás podrobnejšie informovať o našom poslednom boji s talianskymi fašistami pri Guadalajare. Okrem iných našich vojenských jednotiek i tankisti tu ukázali čistú robotu, na ktorú však Mussoliniho štáb do smrti nezabudne. Dňa 13. marca tohto roku (t. j. 1937) dostali sme príkaz očakávať pechotu protivníka i jeho malé tanky. Podľa hlásenia mali nastupovať k útoku proti nám. Ako sa hneď ukázalo, protivník nevedel do poslednej hodiny, že naše tanky stoja pripravené na kraji lesa, cez ktorý chcel preniknúť. A tak fašisti nastupovali. V celých masách sa hrnuli cez otvorené údolie, že našej pechote zadajú smrteľný úder. Na povel začali páliť kanóny a guľomety našich tankov. Strašný pohľad. Čo nezmietol kanón, to skosil guľomet. Na strane protivníka viditeľné prekvapenie a panika. Talianski fašisti ihneď uhádli, koľko bije. Útek – to bolo vo chvíli jediné slovo, v ktorom hľadali svoju spásu. Zahadzovali, čo len mohli, aby sa im ľahšie utekalo. V zadných radoch na dôvažok ešte naša presná artiléria. Teda ani útek nebol len všedným a obyčajným útekom.[20]
Ofenzíva pri Brunete očami československého dobrovoľníka
S vlastnými postrehmi z boja pri meste Brunete, ktorého sa zúčastnil Ján mrkva so svojou jednotkou sa s verejnosťou v Československu podelil ďalší československý dobrovoľník, Oldřich Haken: „Uprostred horúceho leta 1937 náhle prichádzajú veľké kamióny a tanky sa naloďujú na ich platformy. Dlhá kolóna smeruje k Madridu, prechádza jeho predmestím, obchádza Escorial a zanedlho už stoja tanky na krytom vojenskom parkovisku. Aké množstvo tankov a ďalšej techniky je tu sústredenej! A na druhý deň sa ide do útoku. Začína ofenzíva pri Bruneji. Tam sa mohutné tankové kanóny kalibru 45 mm stretávajú v boji s poloautomatickými protitankovými kanónmi kalibru 37 mm nemeckej výroby, ktoré sú výhodne ukryté v kamenných murovaných domoch v obciach Quijorny a Villanueva de la Caňada. Tí, ktorým sa podarilo prebojovať sa, sa už majú za koho pomstiť. Vnútorný priestor tanku sa podobá peci. Voda v poľnej fľaši vrie. Panciera tanku z vonkajšej strany nie je radno sa dotýkať – je ako rozpálený plát vo vyhni. Jeden útok strieda druhý. Márne sa nemeckí hĺbkoví letci snažia paľbou zastaviť postup tankov. Len za tmy sa tanky vracajú na svoju tajnú základňu pod olivami. Doplniť benzín a strelivo, urobiť potrebné opravy – to všetko je nutné dokončiť ešte pred ranným odchodom do boja. Všetko sa odohráva v úplnej tme, lebo nepatrný záblesk svetla sa môže stať cieľom bombardérov, ktoré krúžia nad frontom aj v noci.
A len večer sa jedna rota od druhej, jedna čata od druhej, kamarát od kamaráta dozvie, kto v priebehu dňa navždy dobojoval. Krátky odpočinok v chladnej noci a za svitania opäť
zaburácajú motory tankov a obrnené stroje sa opäť hrnú vpred. Fašistické lietadlá už stratili prevahu vo vzduchu. Postup pozemných jednotiek podporuje silné republikánske letectvo, vybavené novými strojmi, skvelými výrobkami sovietskych robotníkov a inžinierov. Medzi inými víta fašistické bombardéry svojimi presnými zásahmi aj Gottwaldova batéria.[21] Brunetská ofenzíva sa stala pre republikánsku armádu ako celok, tak aj pre tankové jednotky skúškou pripravenosti k ofenzívnym bojom, k splneniu hesla „Pasaremos“. Zároveň sa stáva prvou bitkou s masívnym použitím tankov v súčinnosti s ostatnými zbraňami.“[22]
Krvavý boj pri Fuentes del Ebro
Československých dobrovoľníkov, rovnako ako ich spolubojovníkov zo Španielska a z radov medzinárodných brigád na bojisku čakali víťazstvá i neúspechy. Trpké skúsenosti si odniesli napríklad z bitky pri Fuentes del Ebro: „Pluk tankov BT – 5 je sformovaný, posádky si vzorne osvojili bojovú techniku. Prichádza rozkaz na nakladanie. Zdá sa, že drobné vagóny španielskej železnice neunesú takú záťaž, ale rota po rote sa blíži ku vzdialenému frontu, tento krát frontu Zaragosskému. Vo frontovom meste Hijare čakáme na bojový rozkaz. Pripravené sú aj ďalšie tankové jednotky, i slávne útvary medzinárodných brigád. Tu dostávame rozkaz k nečakanej a nepochopiteľnej zmene východiska k útoku. Nastupujeme na stokilometrový nočný pochod po vlastnej ose a potom bez oddychu vyrážame do útoku, takmer bez možnosti rekognoskácie terénu. Tanky vyrážajú v plnej rýchlosti, aby bleskovo prekonali vzdialenosť medzi líniami, ale náhle zapadajú až po dno do rozbahnenej pôdy. Vodiči sa márne snažia vyslobodiť bojové vozidlá z nečakanej pasce. Ani výborné jazdné vlastnosti tankov a veľká šikovnosť vodičov nemohli prekonať tento, i pre pásové vozidlá, úplne nezjazdný terén. Nepriateľ zahajuje paľbu. Pasca? Zrada? Takéto myšlienky sa ženú tankistom hlavou, zatiaľ čo bojujú naraz s nezjazdným terénom i s nepriateľom. 18 tankov ostáva v močiari, niektoré horia po zásahu nepriateľským delostrelectvom. Posádky neopúšťajú znehybnené stroje – bojujú do posledného náboja. Ani potom sa nevzdávajú nepriateľovi, ktorý sa pokúša dostať dovnútra tankov. 24 hodín bol major Labutin so svojou posádkou uväznený v nehybnom tanku, obklopený nepriateľmi, aby potom, krytý paľbou našej pechoty, vyviedol svoju posádku k našim líniám. 45 tankistov všetkých národností našlo hrdinskú smrť pri útoku na Fuentes del Ebro, medzi nimi aj český dobrovoľník, tankista Bohatý.“[23]
Športovec a tankista navždy dobojoval
Ján Mrkva padol 19. 1. 1938 v bitke o mesto Teruel na severe Španielska. Bola to jedna z najničivejších bitiek celej španielskej občianskej vojny. Smutnou iróniou osudu Ján Mrkva zahynul v dôsledku náhodného zásahu ťažkého delostreleckého granátu do trupu jeho tanku
počas operačnej prestávky. Jeho spolubojovníci ho pochovali na cintoríne obce Forniche Bajo.[24] V dobovej tlači sa zachovalo nasledovné svedectvo o jeho živote, boji a smrti ako dobrovoľníka v medzinárodných brigádach: „Prišli nám zo španielskych protifašistických frontov dve smutné správy: padol tankista Ján Mrkva a kapitán Gusto Šimovič. Obaja nadšení obrancovia slobody a demokracie. Obaja presvedčení nepriatelia fašizmu, čo chce ujarmiť ľudstvo i slovenský národ. Obaja sa nevedeli dívať na Slovensku, ako fašistickí vrahovia chcú zotročiť celý španielsky národ za pomoci medzinárodnej fašistickej intervencie. Sadli do vlakov, prišli do Španielska a začali tam v prospech slobody dobrovoľne intervenovať. Do služieb slobody a demokracie postavili to najdrahšie, čo človek má, vlastný život. Jeden schytil tank, druhý guľomet a po krátkom čase – velenie…
Dnes už za nimi želejú spolubojovníci na španielskych protifašistických bojištiach a doma na Slovensku rodiny a najbližší. Španielska ľudová armáda stráca v nich prvotriednych a nebojácnych vojakov, španielsky ľud cenných a milovaných dobrovoľníkov, ktorých nik nevolal a nik nenútil, ale ktorí mu dobrovoľne prišli pomáhať v ťažkom navštívení. Slovenský národ stráca v nich dvoch hrdinských synov, ktorí pracujúcim spod Tatier robili česť a slávu. Stráca v nich príkladných a vzorných členov aj KSČ. A napokon aj redakcia Slovenských zvestí stráca v Šimovičovi a Mrkvovi svojich znamenitých vojnových dopisovateľov. Oni dvaja spolu s ostatnými dobrovoľníkmi zavše si vedeli nájsť i v najdivšom vojnovom zúrení nepriateľa čas napísať, čo aj v tanku alebo v zákopoch, správu, reportáž, úvahu, ako stojí vec pracujúceho ľudu v Španielsku, ako stoja fronty, aké mali obaja zážitky, dojmy, poznatky, a čo majú robiť pracujúci na Slovensku, aby ich vec vo Španielsku zvíťazila… Po stručnej telegrafickej depeši, oznamujúcej smrť Jána Mrkvu, dostali sme od jeho spolubojovníkov tieto riadky: Ako vám už bolo telegraficky zdelené, padol dňa 26. januára na fronte pri Terueli náš kamarát Ján Mrkva. Zomrel ako hrdina v boji ako veliteľ čaty na svojej stráži. Pochovali sme ho na cintoríne v dedine Forniche Bajo. Svoje bojové úlohy vykonával veľmi dobre. Ako veliteľstvo, tak aj my, ktorí sme bojovali po jeho boku, obdivovali a oceňovali sme jeho odvahu a pokoj, s akým viedol svoju čatu do boja. Stratili sme v ňom dobrého spolubojovníka, súdruha, ktorého hrdinstvo nám bude príkladom v ďalších bojoch. Prišiel do Španielska v prvých mesiacoch bojov. Bol už raz ranený. Po vyliečení sa opäť hlásil ku svojej jednotke, s ktorou sa ako veliteľ tanku a potom veliteľ čaty zúčastnil všetkých bojov. Zanechal tu ženu, ktorá pracuje ako zdravotná sestra vo vojenskej nemocnici. Myslíme, že to je najkrajšie vysvedčenie, aké môže kto vôbec dostať. Podpísali ho všetci tankisti, čo s ním bojovali za slobodu“.[25]
Španielska občianska vojna sa skončila a druhá svetová vojna už bola na horizonte (miesto záveru)
Španielska občianska vojna trvala tri roky a zanechala po sebe krajinu v troskách, stovky tisíc mŕtvych – vojakov aj civilistov a u tých, ktorí prežili, zanechala jazvy na tele i na duši. Dodnes je v Španielsku ťažkou a traumatizujúcou skúsenosťou, ktorá nemá ani dnes jednoznačné hodnotenie. Bola a dodnes je nie len vnútornou španielskou záležitosťou. Jej tragiku znásobila zahraničná intervencia Hitlerovského Nemecka a Mussoliniho Talianska, bez ktorej by Francisco Franco nedokázal zvíťaziť. Španielsku republiku v núdzi z vtedajších veľmocí podporil len ZSSR. Západné veľmoci – predovšetkým Veľká Británia a Francúzsko, sa k španielskym záležitostiam chovali ambivalentne. Na jednej stane razili politiku ne – intervencie, s cieľom zaistiť nezasahovanie iných štátov do španielskej občianskej vojny. Na druhú stranu ich politika viedla k tomu, že legálna vláda Španielskej republiky čelila blokáde, keď si nemohla v zahraničí – predovšetkým v susednom Francúzsku – zakúpiť zbrane na svoju obranu, zatiaľ čo Nemecko a Taliansko otvorene intervenovali svojimi vojenskými silami v Španielsku, čomu západné mocnosti neboli schopné, a zrejme ani ochotné účinne čeliť. Sovietska intervencia, hoci bola len odpoveďou na činy Hitlera a Mussoliniho, na Západe len prilievala olej do ohňa. Vtedajšie vládne kruhy v Paríži a Londýne boli skôr ochotné sa zmieriť s víťazstvom fašistov a skutočnosťou, že Španielsko sa stane spojencom Nemecka a Talianska, než aby riskovali, že sa Španielska republika stane spojencom ZSSR. Tento svoj postoj nikdy oficiálne nedeklarovali, ale skutočnosť, že uznali režim generála Franca za legitímnu vládu Španielska ešte pred koncom občianskej vojny, hovorí sama za seba. Španielsko zostalo za druhej svetovej vojny oficiálne neutrálne. Francisco Franco udržiaval s hitlerovským Nemeckom čulé politické a hospodárske vzťahy a po útoku Hitlera na ZSSR vyslal na východný zbor divíziu španielskych dobrovoľníkov, ale otvorene do vojny nevstúpil. Navyše jeho vláda počas vojny udržiavala kontakty aj so štátmi protifašistickej koalície, hlavne so západnými veľmocami. To pomohlo Francovi, aby sa aj po druhej svetovej vojne udržal pri moci až do svojej smrti v roku 1975.
[1]CHMELÍK, Martin: Prechod frontu a oslobodenie Oravy v roku 1945. In: Zborník Oravského múzea XXXI. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2014: 122 – 148, s. 122
[2] KÁRNÍK, Zdeněk: Malé dějiny československé (1867 – 1939). Praha: Dokořán, 2008, s. 34
[3] ČHARVÁT, Jaroslav: Svetové dejiny 2. časť. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1970, s. 202
[4] CHMELÍK, Martin: Horská pechota na Orave v rokoch 1920 – 1939. In Zborník Oravského múzea XXXII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2015: 61 – 98, s. 95
[5] Autorom pojmu fašistická Osa bol taliansky diktátor Bennito Mussolini, ktorý Oceľový pakt Berlín – Rím definoval ako „osu, okolo ktorej sa otáčajú spoločné záujmy Nemecka a Talianska.“ V dôsledku toho sa spojenectvo Nemecka, Talianska a Japonska často označuje ako štáty fašistickej Osi.
[6] Španielska koruna ovládala od 16. storočia s výnimkou Brazílie celé územie Južnej Ameriky a veľkú časť Severnej Ameriky – predovšetkým Mexiko (ku ktorému vtedy patrili aj členské štáty dnešných USA ako napr. Kalifornia, Nevada, Nové Mexiko, Texas, Arizona a Florida) a Filipíny v Tichom oceáne. V rokoch 1807 – 1821 v dôsledku ozbrojených povstaní získali krajiny dnešnej latinskej Ameriky nezávislosť od Španielska. Pod kontrolou španielskej koruny ostali Kuba, Haiti, Portoriko a Filipíny, kontrolu nad ktorými Madrid stratil po prehratej vojne proti USA v roku 1898.
[7]PERÚTKA, Jaromír: Športovec Ján Mrkva, čs. dobrovoľník v boji proti fašizmu. Šport: Bratislava, 1963. In: Zbierkový fond Oravského múzea P. O Hviezdoslava, č. odborného inventáru H-6417, s. 43
[8] Pre rozdrobené politické pomery vo vtedajšom Španielsku je typické, že aj komunisti boli rozdelení na dve súperiace frakcie, jedna sa opierala o ZSSR v čele s jeho vtedajším vodcom J. V. Stalinom a druhú tvorili stúpenci ruského revolucionára L. A. Trockého, ktorý vtedy žil v exile v Mexiku.
[9] Proti vzbúreným baníkom v Astúrii vláda nasadila vojsko. Pri krvavých stretoch zahynulo viac než 4000 ľudí a tisíce ďalších utrpelo zranenia. Pri potláčaní povstania sa krvavými represáliami neslávne preslávila španielska cudzinecká légia, v čele ktorej stál neskorší španielsky diktátor Francisco Franco.
[10] CÍLEK, Roman: Nad Španielskom zamračené. Obzor: Bratislava, 1976, s. 154
[11] ČHARVÁT, Jaroslav: Svetové dejiny 2. časť. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1970, s. 220
[12] LAUREAU, Patrick: Legie Condor. Praha: Plejáda Publishng, s. r. o., 2012, s. 54
[13] Počas tohto útoku nemecké, talianske a španielske fašistické letectvo intenzívne a bezohľadne bombardovalo civilné ciele. Tragickou a svetoznámou udalosťou sa stal nálet na baskické mestečko Guernika 26. 4. 1937, pri ktorom zahynuli stovky neozbrojených civilistov. Presný počet obetí je dodnes ťažko určiť. Tragické následky fašistického bombardovania vyvolali celosvetové pobúrenie.
[14] PERÚTKA, Jaromír: Športovec Ján Mrkva, čs. dobrovoľník v boji proti fašizmu. Šport: Bratislava, 1963. In: Zbierkový fond Oravského múzea P. O Hviezdoslava, č. odborného inventáru H-6417, s. 47
[15] RATKOŠ, Peter – Jozef BUTVIN – Miroslav KROPILÁK – Marta VARTÍKOVÁ: Dejiny Československa. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1980, s. 319
[16] V septembri 1938 predseda vlády Španielskej republiky Juan Negrín medzinárodné brigády nechal rozpustiť. Bol to dôsledok politického nátlaku západných veľmocí, hlavne Veľkej Británie a Francúzska, ktorých oficiálnym cieľom bolo zamedziť zahraničné zasahovanie do španielskej občianskej vojny. V reálnom živote táto politika prospela fašistom, lebo Nemecko a Taliansko svoje intervenčné jednotky zo španielskeho bojiska odmietli stiahnuť a západné demokracie ich neboli schopné ani ochotné k tomu donútiť.
[17] PERÚTKA, Jaromír: Športovec Ján Mrkva, čs. dobrovoľník v boji proti fašizmu. Šport: Bratislava, 1963. In: Zbierkový fond Oravského múzea P. O Hviezdoslava, č. odborného inventáru H-6417, s. 40
[18] Sovietsky ľahký pechotný tank T-26 bol vyrábaný a používaný v ZSSR od roku 1930 do konca roku 1941. vznikol na základe prototypu britského tanku typu Vickers 7 ton. V Španielsku bol nasadený model z roku 1933 s veľkou vežou, vybavenou protitankovým kanónom kalibru 45 mm. Jedným z nich bol aj spomínaný Štefan Major. Sovietsky ľahký rýchly tank BT-5 bol vyrábaný v rokoch 1933 – 1935 a slúžil do konca druhej svetovej vojny. Jeho hlavnou zbraňou bol protitankový kanón 20-K kalibru 45 mm.
[19] Úryvok z listu Jána Mrkvu jeho sestre, jar 1937. Dokument bol editovaný v Ústave dejín KSČ, fond 32, č. j. 462
[20] Úryvok z listu Jána Mrkvu, ktorý publikoval v časopise Slovenské zvesti, č. 54, z 18. 3. 1937
[21] Gottwaldova batéria bola jednotkou československých dobrovoľníkov – interbrigadisgtov, ktorí slúžili v protilietadlovej obrane. Útvar bol vyzbrojený vtedy modernými sovietskymi protilietadlovými delami vzor 1931, kalibru 76,2 mm.
[22] HAKEN Oldřich a kolektiv: Bojovali jsme v Španělsku. Praha: Státní vydavatelství politické literatury, 1957, s. 174
[23] HAKEN Oldřich a kolektiv: Bojovali jsme v Španělsku. Praha: Státní vydavatelství politické literatury, 1957, s. 175
[24] PERÚTKA, Jaromír: Športovec Ján Mrkva, čs. dobrovoľník v boji proti fašizmu. Šport: Bratislava, 1963. In: Zbierkový fond Oravského múzea P. O Hviezdoslava, č. odborného inventáru H-6417, s. 69
[25] Správu o smrti Jána Mrkvu uverejnili noviny Slovenské zvesti v článku pod názvom Odchádzajú naši najlepší, publikovanom 1. 3. 1938. In: Slovenské zvesti č. 42, 1. 3. 1938
Zoznam prameňov a odbornej literatúry:
CÍLEK, Roman: Nad Španielskom zamračené. Obzor: Bratislava, 1976
LAUREAU, Patrick: Legie Condor. Praha: Plejáda Publishng, s. r. o., 2012
HAKEN Oldřich a kolektiv: Bojovali jsme v Španělsku. Praha: Státní vydavatelství politické literatury, 1957
ČHARVÁT, Jaroslav: Svetové dejiny 2. časť. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1970
CHMELÍK, Martin: Horská pechota na Orave v rokoch 1920 – 1939. In Zborník Oravského múzea XXXII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2015: 61 – 98
CHMELÍK, Martin: Prechod frontu a oslobodenie Oravy v roku 1945. In: Zborník Oravského múzea XXXI. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2014: 122 – 148
KÁRNÍK, Zdeněk: Malé dějiny československé (1867 – 1939). Praha: Dokořán, 2008
PERÚTKA, Jaromír: Športovec Ján Mrkva, čs. dobrovoľník v boji proti fašizmu. Šport: Bratislava, 1963. In: Zbierkový fond Oravského múzea P. O Hviezdoslava, č. odborného inventáru H-6417
RATKOŠ, Peter – Jozef BUTVIN – Miroslav KROPILÁK – Marta VARTÍKOVÁ: Dejiny Československa. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1980
Autor príspevku: PhDr. Martin Chmelík
