Thurzov palác na Oravskom hrade (miesto úvodu)
V epoche renesancie a včasného baroka bol Oravský hrad a k nemu patriace hradné panstvo (ktoré zaberalo viac než 90 % rozlohy celej Oravy) v správe a od roku 1606 vo vlastníctve magnátskeho rodu Thurzovcov. František Thurzo a jeho syn, gróf Juraj Thurzo nechali na Oravskom hrade koncom 16. storočia postaviť nový palác, ktorý dodnes nesie meno tejto šľachtickej rodiny. Zaistil im ubytovanie a stravovanie v dôstojných podmienkach.[1] Kuchyňa pre potreby obyvateľov Thurzovho paláca bola pôvodne umiestnená v priestoroch dnešnej budovy tzv. Fary, ktorá sa nachádza oproti vstupnému portálu do Thurzovho paláca.[2] Po dokončení Thurzovho paláca sa jeho súčasťou stala aj nová kuchyňa. V roku 1595 do nej bol pomocou vodovodu zaistený prítok pitnej a úžitkovej vody.[3] Hradná kuchyňa v týchto priestoroch bola využívaná aj v nasledujúcich historických epochách. Z čias jej vzniku pochádza komín z dymníkom, pôvodný hradný vodovod a niektoré zachovalé prvky interiéru, medzi ktorými je na poprednom mieste pôvodný mechanický ražeň so začiatku 17. storočia. Pec, ktorá sa tu nachádza v prítomnosti, pochádza z 19. storočia, ale zachovali sa predpecné jamy, ktoré sú pozostatkom staršej, dnes už zaniknutej pece. V súčasnosti je hradná kuchyňa sprístupnená ako súčasť prehliadky Thurzovho paláca.[4]
Stravovanie vysokej šľachty v období renesancie
V danej dobe sa stravovanie vyšších vrstiev odlišovalo od nižších, najmä čo sa týka kvality a rozmanitosti podávaných jedál, nie v ich kvantite. To znamená, že prestretý stôl urodzeného človeka každodenne musel odzrkadľovať jeho spoločenské postavenie. Je dobre známa poznámka Mikuláša Bethlena v jeho denníku z konca 17. storočia, kde skonštatoval, že na dvore Zrinskych sledovali nemecky zvyk a preto sa na stole objavilo „len málo mís“ s jedlom, čo sa líšilo od uhorského zvyku podávať na stôl veľké množstva jedál.[5] Ďalší uhorský magnát, Štefan Csaky si želal roku 1643 na obed rovnako ako na večeru 20 až 25 mís s jedlom. Kuchynsky majster Adama I. Batthyana, Juraj Pulya sa roku 1651 sťažoval na to, že familiari (nižšie postavení šľachtici v službách grófa alebo kniežaťa) v čase neprítomnosti svojho pána žiadajú od neho viac ako 6 jedál, hoci on im nemôže dať viac. Podľa našich dnešných poznatkov si uhorsky magnát so svojou rodinou – v závislosti od urodzenosti – mohol vyberať spomedzi 15 – 25 misami s jedlom, kým jeho familiari, ktorí sa stravovali samostatne, zo 6 až 10 rôznych mís.[6]
Jedinečný dokument alebo menu z roku 1603
Nešťastnou zhodou okolností sa do dnešného dňa zrejme nezachoval jedálny lístok pre grófa Juraja Thurzo a členov jeho rodiny na Oravskom hrade. O jedlách a nápojoch, ktoré sa v Thurzovskom paláci podávali si môžeme urobiť názornú predstavu na základe jedinečného dokumentu: Je ním jedálny lístok, ktorý bol podaný Stanislavovi Thurzu na hrade Hlohovec z januára roku 1603. Bol to blízky príbuzný a súčasník uhorského palatína, ktorý pochádzal zo spišskej vetvy rodu.[7]
Pozrime sa, čo sa v. januári 1603 dostavalo na stôl pána na dvore v Hlohovci. Podobne ako na iných súvekých uhorských dvoroch, aj u Stanislava Thurza pripravovali veľké množstvo mäsitých jedál. Polovica servírovaných jedál bolo korenene mäso bez prílohy. Zvyšok potravy tvorilo tiež mäso, ale aj s prílohami. V dni, keď sa nemusel zachovávať post, teda – ako to vtedy nazývali – v mäsové dni, sa bezmäsité jedlo na jedálnom lístku objavilo len výnimočne. Najbežnejším druhom masa, ktoré sa konzumovalo v najväčšom množstve, bolo hovädzie, alebo podľa dobového pomenovanie „kravské“ mäso. Aj na stôl Stanislava Thurza sa dostavalo v každý deň z výnimkou pôstnych. Servírované boli väčšinou dva druhy jedla z hovädzieho masa, ale najmenej jedno určite. Pečienka z „kravského“ masa sa podávala každý deň, dokonca skoro pri každom jedle. Hoci pojem pečienka ma dva významy – prvý označuje druh masa, druhy spôsob jeho prípravy – vo všeobecnosti sa na jedálnom lístku takto označovalo pečene mäso. V rebríčku najčastejšie ponúkaných jedál sa na druhom mieste umiestnilo hovädzie mäso s petržlenom, ktoré sa taktiež skoro s každodennou pravidelnosťou podávalo na stôl.[8] S týmto jedlom sa stretávame aj na jedálnych lístkoch ďalších významných osôb. Už spomenutý Mikuláš Bethlen ho spomína ako dobre uhorské jedlo a môžeme o ňom povedať, že „je to veľmi obvykle jedlo“ a s jeho svedectvom dobre korešponduje aj jedna z dobových kuchárskych kníh. Tretie najobľúbenejšie jedlo z jedálneho lístka Stanislava Thurza bolo hovädzie mäso s chrenom, ktoré bolo v tých časoch veľmi populárne medzi širokými vrstvami. Chren sa konzumuje v našej krajine s mäsom, rybami, varený i surový, na studeno s octom je veľmi chutný a taktiež k rybe varenej v soli, a listy sa pridávajú do omáčok aj do iných štiav.[9]
Rozmanité chody z mäsa a nuansy ich servírovania
Ak ďalej analyzujeme jedálny lístok, zistime zvláštnu a napadnú vec: a síce, že ako zriedkavo sa na stôl dostavala kapusta s hovädzím, teda mäso s kapustou, ktoré sa v tom čase nazývalo aj „erbom Uhorska a Chorvátska“, a bolo všade mimoriadne obľúbeným chodom. Pre Mikuláša Bethlena podľa jeho denníka bolo „milším jedlom nad všetky špeciále-lahôdky. Kravské mäso sa jedlo ešte s mrkvou či hráškom. Nakoniec v súvislosti s hovädzím mäsom musíme spomenúť aj mimoriadne množstvo spotreby teľacieho masa na dvore Stanislava Thurza, čo môžeme pokladať za jedlo patriace výsostne do jedálneho lístka aristokracie. Teľacie sa pripravovalo oproti „kravskému“ oveľa variabilnejšie: s viacerými druhmi omáčok – ostrou, kyslou, sufou a pod., alebo sa podávalo len s čistým čiernym korením, o ktorom sa ešte zmienime ďalej. Spôsoby prípravy teľacieho sú podobne príprave hydiny. Okrem čistého masa sa podávali aj jedla z teľacích hláv, nožičiek, čriev a pľúcok. V urodzených kruhoch bolo veľmi rozšírene aj konzumovanie hydiny. Od konca stredoveku narástla v celej Západnej Európe spotreba hydiny vo vyšších vrstvách spoločnosti a tým sa prelomil monopol hovädzieho masa. Na stoloch uhorských aristokratov bola hydina obvykle druhým najobľúbenejším druhom masa. Z nej sa najčastejšie jedli sliepky, po nich nasledovali husi. Je zvláštne, že Stanislav Thurzo s obľubou konzumoval kapúny (vykastrovaných kohútov), a to v takej miere, že sliepky vôbec nejedol, iba husi. V jednom nedatovanom kuchynskom učte, ktorý vyhotovili pravdepodobne počas pobytu niektorého člena turzovského rodu v meste, medzi nákupmi surovín pre kuchyňu sliepky vôbec nenachádzame, iba kapúny a husi. Stanislav Thurzo ich natoľko obľuboval, že keď sa roku 1607 zberal do vojenského tábora, dal vyhotoviť klietky pre 500 kusov vykŕmených kapúnov. Okrem nich plánoval zobrať aj sto mladých husi a 200 kureniec.[10]
Tieto dva druhy hydinového masa sa v priebehu januára 1603 dostali na stôl toľkokrát, ako mäso „kravské“. Pri každom stravovaní sa aspoň jedno alebo dve jedla pripravili z hydiny, čo poukazuje aj na spoločenské postavenie stravníkov. Navyše, kapúny alebo husi pripravovali oveľa rozmanitejšie, ako mäso hovädzie: niekedy ho len upiekli, inokedy ho pripravili na nemecky spôsob alebo ho špikovali. Okrem toho ich podávali s ôsmimi rôznymi omáčkami, respektíve ochutili medom. Príprava hydinového masa v rozmanitých omáčkach je jednou z charakteristík uhorskej kuchyne tej doby, keď väčšinu jedál uvarili s množstvom omáčok, s ktorými ich potom aj podávali na stôl. Hydinové mäso s veľkou obľubou ochucovali čiernym korením. Omáčka z čistého čierneho korenia obsahovala okrem korenia aj petržlen, cesnak, muškátový kvet a zázvor. Sliepka s korením bola v podstate veľmi jednoduchým jedlom: vyššie uvedene koreniny v príhodnom čase vcelku alebo nakrájane pridali k sliepke. Thurzovi kuchári však kapúny týmto spôsobom nevarili, ale husi o to častejšie. Okrem toho – ako sme už spomenuli – pripravovali takto veľmi často aj teľacie mäso. Tretím obľúbeným druhom masa bola baranina. Vo väčšine šľachtických dvorov sa na stôl dostavala sezónne – najčastejšie koncom jari a v lete. Výnimku tvorili tie miesta, kde sa na okolí vo veľkom množstve chovali ovce a tie poddaní aj odovzdávali na panskú kuchyňu v rámci naturálnych dávok. Baraninu mohol jesť Stanislav Thurzo v januári takmer každý deň, ak mal na ňu chuť, a to najčastejšie pripravene s octom a šalviou, alebo s octom a cibuľou.[11]
Z diviny najčastejšie na stôl podávali rôzne vtáky (napr. jariabky) a zajace. Najväčšej obľube sa tešila pečená zajačia hruď, ale toto rýchle pohyblivé zviera radi konzumovali aj v „čiernej omáčke“ – teda uvarené vo vlastnej krvi. Z vysokej zveri sa na stôl Stanislava Thurza v uvedenom mesiaci dostalo len mäso zo srny, a to buď upečená hruď, alebo v spomenutej čiernej omáčke. Konzumovanie masa vysokej zveri bolo taktiež výsadou urodzených, a to, ako často sa dostavalo na stôl, záležalo aj od toho, nakoľko pán a jeho sprievod obľuboval poľovačky. Niektorí šľachtici zriaďovali aj obory, kde žili najmä srny a jelene. Samozrejme, magnáti zamestnávali aj poľovníkov na svojich panstvách, ale oni lovili predovšetkým menšiu zver. Bravčove mäso nepatrilo k obľúbeným jedlám na panských stoloch. Väčšej popularite sa tešili skôr masové výrobky z bravčoviny, napr. jaternice a klobásy, ale jedla sa aj hlava a žalúdok, najmä v čase zabíjačiek. Príčinou bolo, že ani jedno z nich sa nedalo dlhšie uchovávať. Dlhu trvanlivosť, naopak, mala slanina, ktorá sa tiež získavala z prasiat, a pravé pre tuto svoju vlastnosť ju skladovali vo veľkých množstvách aj v kaštieľoch a na hradoch. Slanina bola jedlom najmä nižších spoločenských vrstiev, u ktorých sa pridávala do kapusty ako náhrada za hovädzie mäso. Je zaujímavé porovnať množstva masa použitého na prípravu jedál v januári roku 1603. Počas prítomnosti Stanislava Thurza v Hlohovci spotrebovali na jeden obed či večeru 25 – 27 libier (12 kg) hovädzieho masa, 2 – 4 libry (2 kg) teľaciny, z baranieho masa 7 – 8 libier (3 – 4 kg), 3 až 6 kapúnov, 1 – 2 husi. Keď pán nebol prítomný, spotreba klesla na 7 – 8 libier (3 – 4 kg) „kravského“ masa, 5 – 8 libier (3 – 4 kg) baraniny, 2 kapúny a jednu hus, a teľacie sa v tieto dni na jedálnom lístku ani neobjavilo. Je potrebne poznamenať, že v takom čase bola na stole aj hus len sporadicky. Najmenší rozdiel počas prítomnosti či neprítomnosti Thurza bol v spotrebe baranieho masa.[12]
Nielen mäsom je človek živý
Zo zeleniny sa konzumovala najviac kapusta – v zime najmä kvasená, mrkva a hrach. Vzhľadom na to, že jedálny lístok pochádza z januára, nestretávame sa tu, samozrejme, s čerstvou zeleninou, ale nachádzame tu šalát, čo môže znamenať, že podobne ako melóny, aj šalát dokázali skladovať na zimne obdobie. Z už spomenutého súpisu spotreby počas pobytu v meste taktiež vyplýva, že v decembri sa dal kúpiť nielen šalát, ale aj reďkev a špenát. Vo všeobecnosti sa čerstva zelenina tešila veľkej obľube, predovšetkým fazuľa a už spomenutý špenát. Ryba bola v nami skúmanom období – napriek všetkým mylným predstavám – nielen pôstnym jedlom. Súčasníci skutočne s radosťou konzumovali rôzne druhy rýb, ktoré sa dali veľmi rôznorodo pripraviť. Ilustruje to ja jedálny lístok Stanislava Thurza: z 31 dní len počas štyroch nejedli ryby vôbec, a počas dvoch sa ryba podávala len na večeru. Ak teda odpočítame päť pôstnych dni, zo zvyšných 26 dni dvadsať dvakrát jedli aj rybu. V dni, keď sa aj Thurzo stravoval spolu so svojimi famíliami, sa na stole objavovali až tri misy s rybacím mäsom. Inak bolo obvykle, že podávali jednu misu s rybou a aj na tej servírovali tie najbežnejšie a najlacnejšie ryby, číky. Tento druh rýb je relatívne drobný, asi na piaď (20 – 22 cm) dlhy, a vzhľadom na to sa množstvo nepočítalo na kusy, ale na vedra. Nevieme, ktorej číky sa z množstva druhov servírovali na hloh ovečky stôl, ale pravdepodobne čík európsky (Misgurnus fossilis), ktorý bol najchutnejší a aj najviac konzumovaný. Z číkov sa pripravovala takmer každodenne aspoň jedna misa, najčastejšie v kapustovej šťave.
V dňoch, keď bol aj Stanislav Thurzo prítomný pri stole, sa okrem číkov podávala najčastejšie šťuka, a to vo viacerých variáciách: s ostrou, poľskou či „zlomenou“ omáčkou, v kapustovej šťave, s čistým čiernym korením, vyprážaná alebo podávaná v soli. Spolu sa v priebehu mesiaca podalo dvadsaťdva mís s rôznymi jedlami pripravenými zo šťuky jedenástimi spôsobmi. Najčastejší spôsob bola šťuka varená v soli. Tato ryba patrila v Uhorsku medzi najobľúbenejšie, aj dobové kuchárske knihy uvádzajú najviac rybích receptov predovšetkým zo šťuky. Nevieme však presne povedať, koľko šťuk sa dostalo počas uvedeného mesiaca na Thurzov stôl, pretože nie vždy zapísali aj počet. Ako príklad však môžeme pripomenúť, že v jeden pôstny deň pripravili tri rôzne druhy jedla spolu z desiatich šťuk, ale stalo sa, že uvarili len jednu šťuku v soli a ta sa dostala na stôl ako samostatne jedlo. Číky a šťuky na Thurzovom stole najčastejšie dopĺňali vyzy (Huso huso). Tato ryba patrila k mimoriadnym už len svojou veľkosťou – mohla narasť aj merať až deväť metrov a dosiahnuť hmotnosť 14 centov. Dva krát ročne, skoro na jar a neskoro na jeseň, vyzy plávali hore prúdom Dunaja až po Komárno a vtedy sa dali vo veľkom loviť. Po konzervovaní sa potom rozvážali po celej krajine aj do vzdialenejších oblastí.[13]
Aj na Thurzov stôl sa dostala vyza v konzervovanej podobe, najpravdepodobnejšie naložená v soli, a pripravená na osem rôznych spôsobov. Spomedzi nich bola najobľúbenejšia vyza s čiernym korením, pripravená na masle. Čo sa týka množstva, použitého na varenie, za jeden mesiac sa spotrebovalo 135 libier (asi 67 kg). Na jeden pôstny obed sa minulo 25 libier (asi 12 kg) vyzieho masa v ovocnej omáčke. To je naozaj mimoriadne množstvo. Obvykle sa zjedlo 10 – 13 libier (okolo 5 – 6 kg), ale častejšie to bolo len 5 – 8 libier (2 – 4 kg). Okrem týchto troch druhov rýb spestrovali ponuku rybích jedál aj sumce, karasy, jesetery, viac druhov kaprov a zubáče, ktorej sa vyberali z chovných klietok tesne pred prípravou, takže boli celkom čerstvé. Treba podotknúť, že takýto široký a bohatý vyber rýb bol taktiež výsadou urodzených. Hoci najviac rýb sa konzumovalo na jar, už v zime, ak bolo vhodne počasie, tak už v januári sa začal vylov rybníkov.[14] Chýbajúcim druhom z tejto ponuky však je pstruh, ktorý sa pokladal za jednu z najušľachtilejších rýb, najmä pre svoj pekný vzhľad, pre vynikajúcu chuť a aj z toho dôvodu, že nemal mäso plne kostičiek. Tento druh rýb je náročný na vysoké množstvo kyslíka vo vode a preto žije v prudko tečúcich, čistých horských potokoch, ktorých bolo ešte v 17. storočí podľa svedectva urbárov relatívne veľa. Na stôl Stanislava Thurza sa v januári nedostavali zrejme preto, lebo obdobie trenia majú v zime a teda až na jar dorastajú do konzumovateľnej hmotnosti a veľkosti.[15]
Pôstne jedlá, ich príprava a konzumácia
Po rybách môžeme pokračovať tematicky analýzou pôstnych jedál. Ako sme už spomenuli, ryba nebola výlučne pôstnym jedlom, ale faktom zostava, že pôstne dni jedálny lístok ovládali ryby, pripravovane skutočne rozmanitými spôsobmi. Ak aj Stanislav Thurzo zasadol ku stolu, objavovalo sa na ňom viac mís s viacerými druhmi rýb. Okrem nich sa konzumoval hrach a šošovica pripravená na masle, alebo tvarohové a smotanové jedlo s maslom, taktiež sušene ovocie, prosná kaša v mlieku alebo na masle. Je dôležité vyzdvihnúť, že v tomto období sa ešte jednotlivé chody nerozlišovali, teda na jedálnom lístku sa jedla, ktorej by sme dnes chápali ako
dezert, nemusia nachádzať na konci či oddelene. Tak šišky, záviny či slivkovú tortu zaradili medzi ostatne chody. Šišky (fánky) jedli spolu štrnásťkrát, pritom medzi nimi boli kockové, vencove, vankúšové či plnene fánky. Napadne však pri každom zachovanom jedálnom lístku chýbalo ovocie. Ak by sme sledovali výlučne len jedálne lístky, mohlo by sa nám zdať, že ho vôbec nekonzumovali, hoci z rozličných hospodárskych inštrukcii jasne vyplýva, že sa podávalo ako posledný chod, keď už sa pozbieral riad zo stolov. Práve preto sa zakladali ovocne sady, ktoré sa starostlivo ošetrovali, aby si každý mohol zabezpečiť svoju spotrebu a nároky. O konzumovaní ovocia po jedle svedčia aj už spomenuté zoznamy spísane počas pobytu v meste, v ktorých sú zapísane každodenne veľké položky o nakúpe ovocia, pričom nechýba poznámka, že jablká či hrušky sa podávali na stôl.[16]
Nakoniec sa oplatí venovať pozornosť aj otázke, odkiaľ sa dostavali jednotlivé suroviny do panských kuchýň. Podľa poznámok na zoznamoch sa „kravské“ mäso kupovalo, a to libru za 4 denáre. Je zaujímavé, že aj magnáti uprednostňovali tento spôsob, či už boli v meste alebo na vlastnom panstve, hovädzie mäso kupovali od miestnych mäsiarov. Nakupovali aj husi a niekedy zajace, ale tie sa občas dostavali na stôl ako úlovok z poľovačiek. Teľatá a barany však pochádzali z vlastných majerov, podobne ako aj hrach a šošovica, kapúny sa získavali obvykle rovnakým spôsobom. Ryby – s výnimkou výz – pochádzali z rybníkov a chovných klietok. Maslo, mlieko, opekane mäso a raz aj kačice doniesli z gynaecea. Gynaeceum bolo tou časťou domu, kde bývali ženy, v tom prípade to zrejme znamená, že dojenie a výrobu mliečnych výrobkov mali na starosti ženy, tieto produkty sa do kuchyne dostavali z tejto časti dvora. Logicky by aj smotanu mali donášať odtiaľto, ale ta pochádzala tiež z majerov. Pre ocot chodili dokonca až na druhé panstvo, do Piešťan. O mrkve a kapuste sa vôbec nepíše. Z uvedeného je jasne, že veľkú časť potravín pre kuchyňu si dokázalo panstvo vyprodukovať vo vlastnej réžii, ale aj tak zostávalo mnoho položiek na nakupovanie.
Miesto záveru
Záverom môžeme povedať, že bohatá ponuka stola Stanislava Thurzu potvrdzuje tvrdenie, že aristokracia Uhorského kráľovstva vyjadrovala svoje popredne postavenie aj kvalitou a rozmanitosťou svojej stravy. Dúfame, že sa týmto príspevkom podarilo aj pre tých, ktorí sa doteraz veľmi nezaujímali o tuto problematiku, priblížiť a predstaviť jedálny lístok predstaviteľa turzovského rodu zo začiatku 17. storočia a prispieť niekoľkými, možno menej podstatnými, ale predsa zaujímavými poznatkami do mozaiky doteraz vytvoreného obrazu o tomto známom a dôležitom rode.[17] Obdobný jedálny lístok pre členov rodu Thurzo na Oravskom hrade sa do súčasnosti nepodarilo objaviť a môžeme sa dôvodne obávať, že sa zrejme nezachoval. Ale menu zo stola blízkeho príbuzného, člena toho istého rodu a z rovnakej historickej etapy nám umožní si urobiť celkom vierohodnú predstavu o panskom stolovaní na Oravskom hrade v časoch Františka, Juraja a Imricha Thurza.
[1] MATEJKA, Miroslav – Michal ŠIMKOVIC – Jana STEHLÍKOVÁ – Michal ČAJKA – Jana HLAVATÁ – Lenka STRAKOVÁ: Nové poznatky o stavebnom vývoji Oravského hradu v stredoveku vo svetle najnovších výskumov. In: Zborník Oravského múzea XXVII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2010: 101 – 120, s. 114
[2] PIECKOVÁ, Jana – Vladimír MAJTÁN: K pamiatkovej obnove Thurzovského paláca na Oravskom hrade. In: Zborník Oravského múzea XXXV. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2018: 196 – 2015, s. 204
[3] ČAJKA, Michal: Thurzovské prestavby Oravského hradu. In: LENGYELOVÁ, Tünde a kolektív: Thurzovci a ich historický význam. Bratislava: PRO HISTORIA, 2012: 248 – 254, s. 251
[4] JAGNEŠÁKOVÁ, Mária (zost.): Oravský hrad. 20 rokov obnovy. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava. 2025, s. 51
[5] Bethlen Miklós életé leirasa magától. In WINDISCH, Eva (ed.). Kemény Janos es Bethlen Miklós művei. Budapest: Szépirodalmai, 1980, s. 600.
[6] Magyar Országos Levéltár, Budapest (ďalej MOL); P 1322, A herceg Batthyány család levéltára, A Batthyány család körmendi központi igazgatósága, Tiszttartokkal való levelezés Nr. 86.
[7] SHULTZ, Daniel: LAUDATIO FUNEBRIS ILLUSTRISSIMI QONDAM COMMITIS AC DOMINI, DOMINI STANISLAI THURZO DE BETHLENFALVA. Košice, 1626. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, Čaplovičova knižnica, R II 127
[8] Vydane: Thurzó Szaniszló étlapja Galgóczi várában 1603. Januárjából. In RADVANSZKY, Béla (ed.). Házi Történelmünk emlékei: szakácskönyvek. 1. zv. Régi magyar szakácskönyvek. Budapest : Athenaeum, 1893, s. 321-391.
[9] LIPPAY, Janos. Posoni kert, kiben minden kerti munkák, rendelések, virágokkal, veteményekkel, fákkal, Gyümölcsökkel es kerti csökőtekkel valo bajmolódások: azoknak nemek, hasznok, be-csinálások bőségesen Magyar nyelven le-irttatanak. (Faksimilové vydanie) Budapest : Akadémiai, 1966, 152 s.
[10] MOL, E 196, Magyar Kamara Archívuma, Archivum familiae Thurzo, 34. cs., fasc. 13.
[11] BORBÁLA, Brenda: Jedálny lístok Stanislava Thurza z roku 1603. In: LENGYELOVÁ, Tünde a kolektív: Thurzovci a ich historický význam. Bratislava: PRO HISTORIA, 2012: 157 – 163, s. 159
[12] BORBÁLA, Brenda: Jedálny lístok Stanislava Thurza z roku 1603. In: LENGYELOVÁ, Tünde a kolektív: Thurzovci a ich historický význam. Bratislava: PRO HISTORIA, 2012: 157 – 163, s. 160
[13] TAKATS, Sándor. A komaromi vizahalaszat a XVI. században. In Magyar Gazdaságtörténeti Szemle, 1897, roč. 4, s. 425 – 445, 485 – 509.
[14] Ako príklad uveďme, že napr. na Nadasdyovskom panstve Kapuvar v rybníku v Borbate (napr. v rokoch 1587 – 1589) sa vylov konal od začiatku januára do začiatku či polovice marca. Vid: MOL, E 185, Magyar Kamara Archívuma, Archivum familiae Nádasdy, Gazdasági iratok, Kapuvar.
[15] HERMAN, Otto. A magyar halaszat könyve. Budapest: Aréna 2000, 1991, s. 139, 146.
[16] BORBÁLA, Brenda: Jedálny lístok Stanislava Thurza z roku 1603. In: LENGYELOVÁ, Tünde a kolektív: Thurzovci a ich historický význam. Bratislava: PRO HISTORIA, 2012: 157 – 163, s. 161
[17] BORBÁLA, Brenda: Jedálny lístok Stanislava Thurza z roku 1603. In: LENGYELOVÁ, Tünde a kolektív: Thurzovci a ich historický význam. Bratislava: PRO HISTORIA, 2012: 157 – 163, s. 162 MOL, E 196, Magyar Kamara Archívuma, Archivum familiae Thurzo, 34. cs., fasc. 13.
Zoznam prameňov a odbornej literatúry
Bethlen Miklós életé leirasa magától. In WINDISCH, Eva (ed.). Kemény Janos es Bethlen Miklós művei. Budapest: Szépirodalmai, 1980
BORBÁLA, Brenda: Jedálny lístok Stanislava Thurza z roku 1603. In: LENGYELOVÁ, Tünde a kolektív: Thurzovci a ich historický význam. Bratislava: PRO HISTORIA, 2012: 157 – 163, s. 162
ČAJKA, Michal: Thurzovské prestavby Oravského hradu. In: LENGYELOVÁ, Tünde a kolektív: Thurzovci a ich historický význam. Bratislava: PRO HISTORIA, 2012: 248 – 254
HERMAN, Otto. A magyar halaszat könyve. Budapest: Aréna 2000, 1991
JAGNEŠÁKOVÁ, Mária (zost.): Oravský hrad. 20 rokov obnovy. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava. 2025
JAGNEŠÁKOVÁ, Mária (zost.): Thurzov renesančný palác. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava. 2021
LIPPAY, Janos. Posoni kert, kiben minden kerti munkák, rendelések, virágokkal, veteményekkel, fákkal,
Gyümölcsökkel es kerti csökőtekkel valo bajmolódások: azoknak nemek, hasznok, be-csinálások bőségesen
Magyar nyelven le-irttatanak. (Faksimilové vydanie) Budapest : Akadémiai, 1966
MATEJKA, Miroslav – Michal ŠIMKOVIC – Jana STEHLÍKOVÁ – Michal ČAJKA – Jana HLAVATÁ – Lenka STRAKOVÁ: Nové poznatky o stavebnom vývoji Oravského hradu v stredoveku vo svetle najnovších výskumov. In: Zborník Oravského múzea XXVII. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2010: 101 – 120
PIECKOVÁ, Jana – Vladimír MAJTÁN: K pamiatkovej obnove Thurzovského paláca na Oravskom hrade. In: Zborník Oravského múzea XXXV. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2018: 196 – 2015
SHULTZ, Daniel: LAUDATIO FUNEBRIS ILLUSTRISSIMI QONDAM COMMITIS AC DOMINI, DOMINI STANISLAI THURZO DE BETHLENFALVA. Košice, 1626. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, Čaplovičova knižnica, R II 127
TAKATS, Sándor. A komaromi vizahalaszat a XVI. században. In Magyar Gazdaságtörténeti Szemle, 1897, roč. 4, s. 425 – 445
Thurzó Szaniszló étlapja Galgóczi várában 1603 Januárjából. In RADVANSZKY, Béla (ed.). Házi
Történelmünk emlékei: szakácskönyvek. 1. zv. Régi magyar szakácskönyvek. Budapest: Athenaeum, 1893
Zoznam archívnych prameňov
Magyar Országos Levéltár, Budapest (ďalej MOL); P 1322, A herceg Batthyány család levéltára, A Batthyány család körmendi központi igazgatósága, Tiszttartokkal való levelezés Nr. 86.
MOL, E 185, Magyar Kamara Archívuma, Archivum familiae Nádasdy, Gazdasági iratok, Kapuvar.
MOL, E 196, Magyar Kamara Archívuma, Archivum familiae Thurzo, 34. cs., fasc. 13
Autor príspevku: PhDr. Martin Chmelík
