Stručná história Oravského hradu

Počiatky osídlenia hradného brala siahajú hlboko do obdobia praveku. Archeologické výskumy dokázali, že výšinná poloha bola využitá v dobe halštatskej a neskôr aj v dobe laténskej. Z priestoru hradného areálu máme pozitívne doklady aj o prítomnosti Slovanov v 9. storočí.
Oravský hrad pravdepodobne vznikol v období, kedy došlo i k vybudovaniu hradu na Liptove – Starhradu (Liptovského hradu). Podnetom k výstavbe Liptovského hradu sa stala vojna medzi vtedajším uhorským panovníkom Belom IV. a jeho synom Štefanom V., ktorý požadoval samostatnú účasť na vláde. Stavbu hradu, podľa vtedajších zvyklostí, mal na starosti župan ako zástupca kráľa. Liptov, rovnako ako i Orava, nebol samostatnou stolicou, teda stavbu mal na starosti župan, pod správu ktorého územie patrilo. V spomínanom období bol županom veľkožupy Zvolenskej Miko z rodu Balašovcov.


Oravský hrad patril do sústavy obranných hradov severnej časti krajiny (chránil hraničné územie) a plnil i funkciu strážnu, pretože hradná posádka mala chrániť obchodníkov, prechádzajúcich po obchodných cestách, ktoré viedli popod hrad. Zároveň bol centrom správy vtedajšieho regiónu. Prvá písomná zmienka o Oravskom hrade sa nachádza v listine z roku 1267, vydanej Belom IV. Išlo o riešenie sporu vlastníckych nárokov na bývalé kráľovské majetky, Žilinu, Tepličku a Varín, ktoré príslušníci rodu Balašovcov vymenili za Oravský hrad, k nemu patriace majetky a ďalšie lokality na území Liptova a Turca.

Nasledujúcich 300 rokov zostal Oravský hrad kráľovskou pevnosťou, s ktorou mohol kráľ voľne disponovať. Vzhľadom k tomu, že panovník sa osobne nemohol zúčastňovať správy a vedenia hradu, vo funkcii kastelána ho zastupoval ním menovaný zástupca. Vo funkcii kastelánov sa počas najstaršieho historického vývoja hradu vystriedalo viacero významných šľachticov, napríklad: Matúš Čák Trenčiansky (1298), magister Donč, Juraj Bubek (1370), Mikuláš Gara, Stibor zo Stiboríc (1420), Peter Komorovský (1441) a iní. Koncom 15. storočia sa majiteľom Oravského hradu stal vtedajší uhorský panovník Matej Huňady - Korvín, ktorý získal hrad od Petra Komorovského za 8 000 zlatých. Matej Korvín si bol vedomý významu Oravského hradu pre bezpečnosť celého územia Oravy. Za jeho vlastníctva sa na hrade uskutočňovali rozsiahle stavebné práce. Matej Korvín v roku 1482 daroval Oravu, spolu s Oravským hradom, svojmu nemanželskému synovi Jánovi, ktorý však o majetky a hrad neprejavil záujem. Svadbou dcéry Jána Korvína, Alžbety, sa Oravský hrad dostal do rúk šľachtickej rodiny Zápoľských.


Po moháčskej katastrofe (1526) bolo treba hrad modernizovať. Masívne prestavby uskutočnil v rokoch 1540–1543 Ján z Dubovca, ktorý získal Oravský hrad v roku 1534 od Ferdinanda Habsburského. Ján z Dubovca dal vybudovať dve obranné bašty, Západnú a Východnú, obytný palác, nazývaný aj dnes jeho menom. V rámci zlepšenia obranyschopnosti dolných častí hradu vznikla Druhá brána so strieľňami a padacím mostom.
Hradnú posádku posilnil o niekoľko pozvaných šľachticov zo Sliezska (Zmeškalovci, Václav Sedlnický), z ktorých časť zostala na Orave natrvalo. Po smrti Jána z Dubovca sa dedičstva po ňom ujal jeho príbuzný, Václav Sedlnický. Tým začali i zdĺhavé spory o hrad medzi Václavom Sedlnickým, ktorému hrad Ján z Dubovca odkázal, a Mikulášom Kostkom, ktorému sa na základe dohôd po jeho smrti mal vrátiť. Majetkové spory ukončil nakoniec Ferdinand Habsburský, ktorý rozhodol tak, že Oravský hrad s priľahlými majetkami sa dostal do prenájmu Václava Sedlnického.
V roku 1556 získal Oravský hrad za finančnú čiastku 18 338 zlatých František Turzo (Thurzo). Tak na Oravu prichádza jeden z najbohatších a najvplyvnejších rodov vtedajšieho uhorského štátu, ktorý sa významne zapísal i do dejín Oravy. František Turzo sa po príchode na Oravu podrobne oboznámil so stavom Oravského hradu a postupne začal uskutočňovať celkové stavebné úpravy, aby prispôsobil hrad vtedajším požiadavkám na bývanie a obranu.


Stavebné úpravy sa týkali objektu Horného hradu, kde nahradil spráchnivené drevené časti kamenným murivom. V Strednom hrade dal vyhotoviť nástenné maľby a opraviť interiéry paláca Jána z Dubovca a na strednom nádvorí vyhĺbiť studňu, ktorá mala riešiť nedostatok vody v týchto častiach hradu. V dolnej časti hradu k západnému obrannému múru dal František Turzo pristaviť jednoposchodové obytné krídlo – Turzov palác, prestaval Tretiu bránu a dnešnú Archívnu vežu, kde boli drevené časti nahradené kamennými. Po smrti Františka Turzu (1574) sa spravovania majetkov ujal jeho syn Juraj Turzo, ktorý pokračoval v stavebných prácach svojho otca. Dokončil výstavbu Turzovho paláca a k nemu pristavil hradnú Kaplnku sv. Michala, vysvätenú v roku 1611. V hradnej kaplnke sa nachádzajú dve rodinné hrobky: Turzovcov (vybudovaná Alžbetou Czoborovou v roku 1617) a hrobka Henkel - Suňogovcov (pochádzajúca z mladšieho obdobia). Oproti kaplnke bola postavená budova fary a prepojením Tretej a Druhej brány vznikol Južný bastión s Veľkou terasou, ktorú využívala hradná posádka počas obrany hradu pre rozmiestnenie diel. Dobudovaním Prvej vstupnej brány s padacím mostom a zosilnením obranných múrov medzi bránami, bola jeho stavebná činnosť ukončená. Výsledkom stavebnej činnosti Juraja Turzu bol opevnený, obranyschopný hrad, ktorý bolo ťažké dobyť.


V roku 1606 Juraj Turzo získal od panovníka Rudolfa II. grófsky titul a spolu s ním Oravský hrad a panstvo ako rodový majetok do trvalého vlastníctva, a to za vernosť panovníkovi počas povstania Štefana Bočkaja (Bocskai). Oravský hrad, spolu s hodnosťou župana, mohli dediť potomkovia Juraja Turzu po meči i po praslici. Pokračovateľom rodu sa po smrti Juraja Turzu (1616) stal jeho jediný syn Imrich. Imrich Turzo nekonal tak prezieravo a rozvážne ako jeho otec. Postavil sa na stranu povstania Gabriela Betlena (Bethlen) a viedol i mierové rokovania medzi ním a cisárom v Mikulove. Tu však vo veku 23 rokov, v roku 1621, náhle zomrel. Ním vymiera bytčiansko-oravská vetva rodu Turzovcov po meči. Správu majetkov aj so županskou hodnosťou prevzala Alžbeta Czoborová (Czobor), ktoré spravovala až do svojej smrti v roku 1626. Po smrti Alžbety Coborovej sa na Lietavskom hrade zišlo 5. júla 1626 sedem dcér Juraja Turzu na zhromaždení spolumajiteľov, aby zvolili nové vedenie Oravského hradu a panstva. Na základe testamentu Juraja Turzu, v ktorom zakotvil podmienku nedeliteľnosti majetkov, na území Oravy vzniká Oravský komposesorát (Oravské spoluvlastníctvo). Spomedzi dedičov rodu, tzv. komposesorov mal byť volený jeden, vo funkcii riaditeľa, tzv. direktora panstva, ktorý mal spravovať zverený majetok, raz ročne navštíviť majetky a skontrolovať hospodárenie a výnosy spravodlivo rozdeliť medzi vlastníkov. Za prvého direktora komposesorátu bol zvolený Gašpar Iléšházi (Illésházy), manžel Heleny Turzovej.
V celom dejinnom vývoji Oravského komposesorátu sa vystriedalo postupne 14 riaditeľov (direktorov), ktorí o im zverený majetok prejavovali niekedy väčší alebo menší záujem.


V roku 1800 postihla Oravský hrad najväčšia, nám známa, katastrofa v dejinách – požiar, ktorý trval dva týždne. Zničil všetky drevené časti a pre svojich majiteľov sa hrad stal nepotrebným. Direktorovi grófovi Františkovi Ziči (Zichy, 1792–1813) sa podarilo zabezpečiť aspoň najnutnejšie práce, opravené a zastrešené boli budovy Dolného hradu. K praktickému využitiu priestorov Oravského hradu došlo v roku 1868, keď pod záštitou vtedajšieho riaditeľa komposesorátu, grófa Edmunda Zičiho a z podnetu lesmajstra Wiliama Rowlanda bolo v priestore hradného komplexu založené Múzeum Oravského komposesorátu. Oravské múzeum sa tak radí medzi jedno z najstarších múzeí na Slovensku. K významným stavebným a reštauračným prácam prikročil až na prelome 19. a 20. storočia posledný riaditeľ komposesorátu gróf Jozef Pálfi (Pálffy). Pre nedostatok finančných prostriedkov sa však práce obmedzili iba na opravy budov v strednej časti hradu. Rozsiahle práce sa týkali interiéru ale i exteriéru Korvínovho paláca. Miestnosti vybavili novými hradovými stropmi, dostavali kachľové pece a obložili steny drevom z červeného smreka. Zároveň boli zrenovované i nárožné bašty – Západná a Východná. Statické poruchy, ktoré sa už objavovali i za Turzovcov, riešil Jozef Pálfi železnými tiahlami a skrutkami, viditeľnými i v súčasnosti. Ku komplexnej oprave Oravského hradu sa prikročilo v rozpätí rokov 1953 až 1968, kedy Oravské múzeum pri 100. výročí založenia múzea sprístupnilo nové expozície na Oravskom hrade.

História Oravkého hradu na stiahnutie

Lektorské slovo pre sprievodcu na stiahnutie.